Najznámejšiu cirkevnú pieseň reformácie, ktorá sa neskôr stala hymnou evanjelikov a. v., vytvoril Martin Luther ako pieseň útechy a agitácie, pričom sa nechal voľne inšpirovať textom 46. žalmu.
Pieseň Ein feste Burg ist unser Gott (Hrad prepevný je Pán Boh náš) je jednou z tých piesní, pri ktorých sa Luther uvádza ako autor textu aj melódie. Z pera Martina Luthera pochádza približne 40 cirkevných piesní a liturgických spevov, pričom niektoré z nich sú adaptáciou starších spevov v latinčine (gregoriánskeho chorálu) alebo prepracovaním predreformačných nemeckých duchovných piesní.
V živote Martina Luthera zastávala hudba významné postavenie. V škole absolvoval spevácku prax v chlapčenských zboroch, mal rád a vysoko vyzdvihoval hudbu Josquina Despreza. Štúdium teórie hudby bolo v jeho dobe tradičnou súčasťou univerzitného vzdelávania v rámci tzv. quadrivia spolu s aritmetikou, geometriou a astronómiou. Hral na flaute a lutne, rozumel hudobnej teórii a dokonca sám skladal hudbu. Zachovali sa dve jeho štvorhlasné motetá. Veril vo výchovný a pastoračno-teologický význam hudby. Chcel, aby sa do hudby na bohoslužbách zapájal nielen ľud (zhromaždenie veriacich), ale aj kantoráty (profesionálne zbory spevákov) a školské spevácke zbory. Hudbu kládol hneď na druhé miesto po teológii a Johannovi Walterovi dokonca napísal: „...keby som nebol teológom, najradšej by som sa stal hudobníkom.“ Uvedomujúc si však svoje limity v hudobnej problematike a svoju vyťaženosť v práci profesora na Univerzite vo Wittenbergu povolal si ku spolupráci profesionálnych odborníkov v oblasti hudby. Najvýznamnejší z nich bol jeho oddaný prívrženec Johann Walter (1496 – 1570), kantor mesta Torgau, ktorý viachlasne upravil viacero Lutherových cirkevných piesní v zborových spracovaniach, pričom hlavná melódia piesne zaznieva v súlade s dobovou praxou nie vo vrchnom (diskantovom), ale v tenorovom hlase. O vydávanie a šírenie spevníkov, reformačnej figurálnej hudby, ale i významných teologických diel (Lutherov Veľký katechizmus, Augsburské vyznanie) tlačou sa zaslúžil Georg Rhaw(1488 – 1548), do roku 1520 kantor u sv. Tomáša v Lipsku (jeden z predchodcov J. S. Bacha na tomto poste).
Lutherove piesne na území dnešného Slovenska
Lutherova piesňová tvorba ako celok sa k nám dostala zásluhou sliezskeho exulanta Juraja Tranovského(1592 – 1637), hoci niektoré jednotlivé Lutherove piesne sa spievali v rôznych prekladoch aj podstatne skôr, a to najmä vďaka používaniu starších českých kancionálov. Tranovský študoval v mladosti na Univerzite vo Wittenbergu, bývalom Lutherovom pôsobisku. Štúdiá dokončil v roku 1611, čo bolo 65 rokov po Lutherovej smrti. Pravdepodobne sa ako prvý podujal na preklad všetkých piesní reformátora. Považoval ich za nevyhnutnú a podstatnú súčasť svojho kancionála Cithara Sanctorum (prvé vydanie 1636). Vo svojej Předmluve na kancionál tento k pobožnému čtenáři Tranovský píše: „Z písní D. M. Luthera čtyři toliko do řeči naši Slovenské přeložené jsem našel; protož já ostatné všecky, kterékoli on za své uznával... nebo se nejedny z omylu jemu připisují, přeložil jsem a k těmto připojil. Té písničky Ein feste Burg našlo se pět rozličných verzií, však tuto jediná toliko položená jest: neb taková rozličnost více by zmatku než užitku slaužiti mohla.“ Keď Tranovský hovorí o piatich rozdielnych verziách piesne Hrad prepevný, pravdepodobne mieni päť jej rozdielnych prekladov. Juraj Tranovský písal v tzv. bibličtine, jazyku blízkemu tomu, aký používala Kralická Biblia. Tranovský vydal Citharu Sanctorum čiastočne notovanú – niektoré piesne a liturgické spevy sú vysádzané aj s notami. Kancionál bol neskôr opätovne vydávaný, dopĺňaný o ďalšie piesne a v tejto podobe všeobecne známy pod názvom Tranoscius. Je škoda, že práve pieseň Hrad prepevný nie je v Cithare Sanctorum notovaná.
V Cirkevných listoch 11/2015 a aj na našej webovej stránke sú uverejnené tri notové verzie tejto piesne.
Stanislav Tichý (sprac.)
