Pavol Jozeffy pôsobil medzi krajanmi na území dnešného Maďarska

Vo Vrbovciach, kopaničiarskej obci pod Bielymi Karpatmi, sa 31. 1. 1775 v roľníckej rodine narodil národnokultúrny pracovník, cirkevný hodnostár a spisovateľ Pavol Jozeffy (pôvodne Jozefák), ktorý významnú časť svojho plodného života strávil medzi Slovákmi na území dnešného Maďarska. Základnú školu vychodil v rodisku, v rokoch 1788-93 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. V rokoch 1796-98 absolvoval štúdium teológie na univerzite v Jene. Navštevoval aj univerzity vo Wittenbergu, Halle, Lipsku a Salzmannov pedagogický ústav v Schnepfenthale. Keď sa vrátil do Uhorska, v zimných mesiacoch rokov 1798-99 bol vychovávateľom a učiteľom synov šľachtica Karola Földváryho v Peterke (Peštianska stolica). Hneď nato ho v roku 1799 pozval Samuel Tešedík za kaplána a učiteľa na svoj Hospodársky inštitút do Sarvaša. Pavol Jozeffy tam vyučoval pedagogiku, antropológiu, fyziku a poľnohospodárstvo. Vtedy ho za farára vysvätil superintendent Banského dištriktu Martin Hamaliar. Po dva a polročnom pôsobení na Tešedíkovom ústave odišiel roku 1801 za farára do slovensko-nemeckého evanjelického zboru v Asóde, ktorý bol v tom čase významným strediskom Slovákov. Po siedmich rokoch prešiel za farára do neďalekej Cinkoty, kde pôsobil do roku 1820. Počas pôsobenia medzi tamojšími rodákmi zastával funkcie seniorálneho zapisovateľa, školského dekana, peštianskeho konseniora a seniora. Aj keď bol medzi ľudom, s ktorým si veľmi rozumel aj rečovo, obľúbený a neohrozene bránil práva poddaných voči zemepánom, nakoniec musel Cinkotu opustiť. Jeho novým pôsobiskom sa v roku 1820 stal evanjelický cirkevný zbor v Tisovci.

Po odchode z Dolnej zeme popri farárskej službe rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, učil ľud ovocinárstvu a zúrodňovaniu pôdy podľa Tešedíkovej školy. Zavádzal pestovanie nových odrôd plodín a ovocia, propagoval všestranné vzdelávanie ľudu a podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. S týmto cieľom zaviedol na evanjelických cirkevných školách 6-ročnú školskú dochádzku. Pavol Jozeffy je aj pôvodcom myšlienky súťaženia žiakov na kežmarskom lýceu v čítaní kníh zo školskej knižnice a ich využívania vo vyučovacom procese. Roku 1823 na dištriktuálnom konvente v Kežmarku bol zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto hodnosť vykonával plné štvrťstoročie. Do tejto superintendencie patrili aj Slovákmi obývané mestá a obce na severovýchode terajšieho Maďarska. Počas pôsobenia v Tisovci bol iniciátorom založenia podporného peňažného spolku, knižnice, zaviedol povinnú šesťročnú školskú dochádzku na evanjelických školách a dal postaviť nový kostol a školu. V roku 1830 získal na univerzite v Jene čestný doktorát. Začiatkom 30. rokov stál spoločne s Jánom Seberínim na čele úsilia vydať nový evanjelický spevník, ktorý nakoniec pod jeho patronátom pripravili a vydali v roku 1842 pod názvom Zpěvník. Bol horlivým podporovateľom vydávania slovenských kníh, udržiaval priateľské kontakty s peštianskym slovenským farárom Jánom Kollárom, ktorému bol pomocníkom a podporovateľom pri budovaní slovenského evanjelického cirkevného zboru v hlavnom meste Uhorska. Značnú odozvu vo verejnosti vzbudil jeho Pastiersky list Potiského superintendenta k níreďházskej evanjelickej cirkvi, zameraný proti zneužívaniu náboženstva na maďarizačné ciele. V liste adresovanom 6. 12. 1839 vyzýva miestny konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči. Jozeffy sa takto stal neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej maďarizácii.

O tomto probléme sa široká verejnosť dozvedela zásluhou slovenského korešpondenta časopisu Květy, ktorý o ňom píše v čísle zo dňa 23. 4. 1840. Roku 1841 Jozeffy vystúpil na evanjelickom generálnom konvente proti maďarizačným snahám generálneho dozorcu grófa K. Zaya a roku 1842 bol vedúcim deputácie v Prestolnom prosbopise k panovníckemu dvoru vo Viedni. Prvýkrát v slovenských dejinách v ňom boli predložené národné požiadavky s prosbou o ich záštitu. V slovenskom národnom hnutí pokračoval v rokoch 1843-44, keď svojou autoritou vystupoval ako obranca Ľudovíta Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín, v ktorom ako jeho predstaviteľ odporúčal vydávať ľudu prístupnú a zrozumiteľnú literatúru. Upozorňoval, aby Tatrín nezabúdal ani na Ukrajincov. Aktívne, a to i hmotne, podporoval národné hnutie a snahy štúrovcov. Jeho národnobuditeľské zásluhy vysoko ocenil aj A. H. Škultéty v článku Žiaľ cirkvi a národa v časopise Orol Tatranský roku 1848 a ocenili ich aj Štúrove Národnje noviny roku 1848.

Pavol Jozeffy bol autorom viacerých kázní a pastierskych listov, ktoré vyšli tlačou. Takmer polovicu svojho pracovného života pobudol medzi krajanmi na území dnešného Maďarska. Zomrel 29. 3. 1848 v Tisovci. Známy slovenský umelec Božetech Klemens namaľoval po jeho smrti obraz, ktorý zostal jednou z mála pamiatok, na ktorej nám jeho podobizeň aspoň takto pripomína veľké zásluhy Pavla Jozeffyho o slovenský národ.

Ján Jančovic

Foto: autor