„Vo Vyšehrade je ťažké nájsť také miesto, ktoré by nedýchalo históriou,“ povedal muzeológ a archeológ Péter Gróf, pracovník tamojšieho Múzea kráľa Mateja, návštevníkom na nádvorí Základnej školy vo Vyšehrade, kde sa v týchto dňoch uskutočňujú nové vykopávky.
Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti na čele s Kazimírom Kápolnaiom spolu so Slovenským inštitútom, mestom Vyšehrad a Múzeom kráľa Mateja tu 16. júla usporiadala spomienkovú slávnosť, účastníci ktorej si pripomenuli život a dielo slovenského kňaza, národného buditeľa, vydavateľa slovenskej literatúry, organizátora kultúrneho života a publicistu Jozefa Karola Viktorína.
Viktorín, ktorý sa podľa slov K. Kápolnaiho pričinil o rozkvet Vyšehradu, sa narodil v Zavare blízko Trnavy v roku 1822 a zomrel roku 1874 v Budapešti. Pochádzal z rodiny moravského roľníka a grófskeho záhradníka. Študoval teológiu v trnavskom biskupskom seminári, v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil vo viacerých slovenských mestách, napokon sa dostal do Budapešti, konkrétne do Starého Budína, kde slúžil 14 rokov. Túžil po tom, aby sa dostal do slovenského prostredia, no jeho nadriadení túto myšlienku dlho nepodporovali, nakoniec mu ponúkli farnosť vo Vyšehrade. Tu pracoval a žil osem rokov, až do konca svojho života.
Okrem náboženskej činnosti vykonával všestrannú a mnohorakú prácu. K jeho menu sa viažu predovšetkým začiatky ochrany pamiatok. Keď sa v roku 1866 dostal do Vyšehradu a začal sa zoznamovať s mestom, spozoroval, v akom zanedbanom stave sú niektoré pamiatky, ako napríklad Šalamúnova veža, a obrátil sa na ministra kultúry Józsefa Eötvösa, aby ich spoločne zachránili.
Spolupracoval so Slovenskými národnými novinami štúrovcov, s Jánom Palárikom začal v roku 1858 vydávať almanach Concordia, ktorý svojím názvom „Svornosť“ poukazoval na poslanie slúžiť jednote národa, upevňovať spisovnú slovenčinu a odstraňovať konfesionalizmus ako prekážku v zjednotení národných a kultúrnych síl. Spolu s Palárikom okolo seba sústredili slovenských vzdelancov, v roku 1850 vytvorili finančnú zbierku na podporu založenia Matice slovenskej. Venoval sa vydavateľskej činnosti, vydával práce Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, ale aj preklady (napr. spis Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista z roku 1867) a zachovala sa aj jeho korešpondencia s literátmi Jánom Palárikom a Jonášom Záborským, s českými, ruskými, maďarskými a nemeckými učencami. Od roku 1863 bol čestným členom Charkovskej univerzity. Je nositeľom viacerých vyznamenaní za národné zásluhy, napríklad ruského Radu sv. Anny II. stupňa.
Samozrejme, počas jeho pôsobenia v Starom Budíne a vo Vyšehrade sa bez neho neuskutočnilo žiadne slovenské podujatie, zohrával ústrednú úlohu na poli slovenskej kultúry. „Jeho činnosť napriek tomu nie je dostatočne uznaná zo strany nasledujúcich pokolení,“ dodal Kazimír Kápolnai. O tom svedčí aj skutočnosť, že na území dnešného Slovenska sa nachádzajú dve pamätné tabule J. K. Viktorína, jedna v jeho rodisku Zavare a druhá v jednej obci, kde slúžil. „Práve preto bolo načase, aby sme si ho pripomenuli takýmto spôsobom aj na území dnešného Maďarska, kde vlastne strávil posledných 22 rokov svojho života,“ konštatoval predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti. Pamätnú tabuľu na počesť Jozefa Viktorína umiestnili na budove školy vo Vyšehrade z iniciatívy Kazimíra Kápolnaiho v roku 2013, rok po 190. výročí narodenia kňaza. Odvtedy si ho na tomto mieste každý rok pripomínajú kladením vencov.
Budova základnej školy, na ktorej je inštalovaná tabuľa, stála už v 18. storočí na území, ktoré bolo centrom osady už v stredoveku. „Dejiny ústredného komplexu budov siahajú do 14. storočia. Vtedy tu boli obytné domy obchodníkov, mešťanov, veľmožov a dielne,“ povedal archeológ Péter Gróf. Časť dnešnej školy bola pôvodne kostolom, ktorý postavili Nemci v roku 1712, neskôr ho prebudovali na školu. V čase, keď sem prišiel J. K. Viktorín, len nejaké stopy naznačovali, že tu bol pôvodne kostol. Tieto informácie potvrdili vykopávky realizované v posledných rokoch v rámci obnovenia a rozšírenia školy. „V roku 2005 sa uskutočnil väčší výskum, vtedy vyšlo najavo, že pod starou budovou školy sa nachádza sedem stredovekých meštianskych domov. Vtedy sme našli aj stopy po tom, že tu, okolo niekdajšieho kostola, sa nachádzal cintorín.“ Úlohou mesta a archeológov je teraz, ako uviedol P. Gróf, nájsť spôsob, ako zachrániť stopy minulosti tak, aby sa uskutočnilo aj potrebné rozšírenie školy.
Po uložení vencov k pamätnej tabuli Jozefa Viktorína sa účastníci slávnosti presunuli do Osvetového domu kráľa Mateja, kde si pozreli výstavu fotografií o Vyšehrade, ktoré vznikli v rokoch 1868 a 1874. Spolupráca Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti so Samosprávou mesta Vyšehrad sa datuje od roku 1999, keď sa tu uskutočnili slávnosti na počesť slovenského kňaza, národného buditeľa a organizátora kultúrneho života Jozefa Karola Viktorína.
(kan)
Foto: autorka