V mojom rodnom Kestúci je nepísaným zákonom, že po Kvetnej nedeli, na začiatku Veľkého týždňa, sa vyberú ženy vystrojené potrebným náradím do „cintera”, aby dali do poriadku hroby.

Pozbierajú pozostatky vencov, kvetov, dohorených sviečok a kahančekov, ktorými si na jeseň pripomenuli pamiatku zosnulých a v zimných mesiacoch zdobili miesta ich posledného odpočinku. V ich rukách tancujú motyky, hrabličkami kypria a urovnávajú na hrobe vysušenou burinou pokrytú tvrdú ílovitú zem. Ak treba, tesne popri kamenných náhrobkoch do posledného stebla rukami vytrhávajú klíčiacu burinu. Potom už nasleduje čistenie, umývanie náhrobného kameňa. Ženy pri práci dávajú veľký pozor, opatrne sa pohybujú po uzučkých medzierkach medzi hrobmi, aby ani náhodou nešliapli na susedný rov. Po neľahkej robote napokon nadíde radostná chvíľa, keď na vyčistený a upravený hrob vysadia najkrajšie jarné kvety, sirôtky, aby na Veľkú noc zdobili hroby krásne rozkvitnuté, pestrofarebné voňavé lupene. Po vysadení sadeníc si ženy na chvíľočku narovnajú driek, no stále neprestanú myslieť na tých, ktorých si chránia v hĺbke srdca.

S manželkou sa aj my vydáme do kestúckeho „cintera“, nachádzajúceho sa na strmine nad kostolom, „k nášmu hrobu”. K hrobu mojich rodičov a mladšieho brata. Na chvíľku sa zastavíme pri železnej bráne hlavného vchodu, kde malá tabuľa na betónovom plote hlása: „Postavili živí mŕtvym v r. 1962”. Po otvorení brány sa pred nami vynorí jedna z najkrajších kalvárií v krajine. Podľa ústneho podania ju postavili pre kestúckych slovenských veriacich švábski majstri-umelci v druhej polovici 19. storočia. Pätnásť zastavení Krížovej cesty s maľovanými výjavmi je umiestnených po dvoch stranách strmej cesty vedúcej od hlavnej brány k modernému Domu smútku. Ako vždy, i teraz sa kocháme v maľovaných reliéfoch kalvárie a pri siedmom zastavení Krížovej cesty, „Pán Ježiš padá druhýkrát pod krížom“, sa chvíľu zdržíme. Jeho údržbu mala totiž na starosti rodina sestry môjho starého otca Mateja Valkána. O tomto svedčí na podstavci tabuľa s nápisom v maďarčine: „Kara Mihály és neje Valkán Róza”.

Posledné miesto odpočinku našich blízkych v hornej časti strminy je pričinením bratovej dcéry už v úplnom poriadku. Náhrobný kameň žiari čistotou a hrob zdobia sirôtky. Nám ostalo iba zasadiť naše sadeničky. Pred nami ako na dlani sa rozkladá celý cintorín. Jedna radosť pozerať sa naň. Nikdy nebol taký krásny ako teraz. Po húštine a chrastí už niet ani stopy, vystriedali ich svieže stromčeky, pod ktorými o niekoľko rokov nájdu návštevníci ochranu v čase letných páľav. Celý cintorín je ohradený novým okrasným betónovým plotom. Iba teraz si uvedomujeme, aký je veľký. Od Domu smútku vidíme aj to, že na jeho značnej časti ani nie sú hroby, je prázdne, pravda, pekne upravené. Mnohí Kestúčania vedia (vďaka miestnemu internetovému portálu), že obec vďačí za veľkú rozlohu cintorína pánu farárovi Jozefovi Šrobárovi (neskoršiemu bratislavskému kanonikovi), ktorému sa r. 1911 podarilo rozšíriť ho zakúpením a výmenou cirkevných a súkromných pozemkov. (Preveľká škoda, že tomuto dobrodincovi obce v čase Maďarskej republiky rád maďarskí boľševici hrozili smrťou a preto musel po dvadsiatich rokoch služby opustiť Kestúc a vrátiť sa na Slovensko…)

Aj na kestúckom cintoríne sa množia náhrobné kamene a najnovšie aj skromnejšie náhrobné pomníky. Pravdou však je, že prevažná väčšina hrobov je solídna, nenápadná, iba sem-tam sa nájde zďaleka viditeľný náhrobok. Brúsené prírodné a umelé náhrobné kamene a mramorové tabule chránia mená tých, ktorí pod nimi spia svoj večný spánok. Prevažne sú to kamene z tardošského vápenca, ktorý v Kestúci nazývajú iba „tardošským červeným mramorom”, ale nájdu sa aj hroby so spracovaným bielym vápencom z neďalekého kameňolomu v Piszke.

Je už neskoré popoludnie, pomaly sa poberáme. Pri zreštaurovanej soche Panny Márie pred Domom smútku sa zastavíme. Zo slovenského nápisu na podstavci sa dozvieme: Postavená 1868, obnovená 2015.

– Aj vy ste prišli? – nenápadne k nám pristúpila moja bývalá spolužiačka Milka Radovičová s motyčkou v ruke.

Radosť zo stretnutia bola očividná, otázky a odpovede nemali konca kraja. Keď sme však začali hovoriť o cintoríne a o našich mŕtvych, Milkina tvár zvážnela.

– Ja nie preto chodím sem do cintera a udržujem v poriadku hrob rodičov, lebo tak robia aj iní. Nie, vodí ma sem akýsi vnútorný povel. Hlas našich mŕtvych, ktorí žijú dovtedy, pokiaľ my počujeme tento vnútorný povel. Čo s takým človekom, ktorý nie je schopný priniesť na hrob svojich zosnulých ani jednu kvetinu? – pozerá na nás. – Taký človek už nemá zdravú pamäť, – riekne rozhodne.

Ženy s motyčkami v ruke pomaly odchádzajú domov. Na ich trošku ustatých, ale spokojných tvárach žiari očakávanie blížiaceho sa sviatku, sviatku Veľkej noci.

Zoltán Bárkányi Valkán

Foto: internet, kesztölc.hu