Chrám slovenských evanjelikov na Rákócziho 57

Keby ste sa na Rákocziho triede v Budapešti, asi pol kilometra od železničnej stanice medzinárodného významu Keleti opýtali na kostol, pravdepodobne by vám aj rodení obyvatelia hlavného mesta povedali, že tu žiadny kostol nie je. Pritom je, v Lutherovom dvore.

Slovenskí evanjelickí veriaci mali v trojjazyčnom nemecko-slovensko-maďarskom evanjelickom zbore v čase pôsobenia Jána Kollára na Deákovom námestí v Pešti takú početnú prevahu, že si v roku 1862 založili samostatný zbor. Následne sa rozhodli postaviť si vlastný slovenský kostol na Kerepešskej ceste. Vtedy, už po odchode Jána Kollára z Pešti, sem prišiel z Pribyliny za slovenského farára Daniel Bachát. Po pätnástich rokoch čakania vďaka pričineniu uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa slovenskí veriaci získali pozemok na vtedajšom predmestí Pešti a s vynaložením veľkého úsilia a nákladov, pomocou darov a pôžičiek sa v roku 1856 pustili do stavby moderného kostola. Slovenský evanjelický cirkevný zbor poveril plánovaním a uskutočnením stavby architekta a staviteľa Jozefa Dieschera, ktorého meno sa viaže k vzniku viacerých významných architektonických pozoruhodností hlavného mesta, napríklad k realizácii stavby budovy Akadémie vied. V roku 1863 stavbu dokončili, zbor boriaci sa s finančnými ťažkosťami však mohol prevziať kostol až po jeho zariadení, o štyri roky neskôr. Peňazí na prevádzkovanie bolo málo, preto sa rozhodol dať postaviť okolo objektu nájomné byty, ktoré obkolesili chrám zo všetkých strán a skryli ho pred zrakom okoloidúcich. Tým pádom sa kostol dostal do uzavretého dvora, ktorý spolu s komplexom poschodových domov dostal pomenovanie Lutherov dvor.

Zošúveril sa slovenský zbor a bomba poškodila chrám

V období medzi dvomi svetovými vojnami kedysi šesťtisícový slovenský evanjelický cirkevný zbor chradol. Počas vojny kostol zasiahla bomba, opravili ho až v roku 1950. V šesťdesiatych rokoch ho pravidelne navštevovalo čoraz menej veriacich. Po smrti farára Eugena Siládihoodkúpil kostol Výskumný ústav vodohospodárstva pre svoju knižnicu a prednáškovú aulu. V roku 1972 sa rozbehla prestavba pod vedením ministerstva hutníckeho a strojárskeho priemyslu. Vtedy demontovali galériu a vnútorný priestor rozdelili na tri poschodia. Zo zádveria urobili predsieň a vrátnicu, na prízemí vytvorili šatne a bufet. V pivnici umiestnili tlačiareň. Okrem nej v pivničných priestoroch, kam sa pôvodne dalo vojsť aj s vozom, umiestnili zariadenia ústredného kúrenia. V roku 1989 budovu privatizovali a jej majiteľ ju používal na podnikateľské účely, napríklad v nej boli kancelárie, „chrám bojového umenia“, kasíno, dvojposchodové fitnescentrum s cross-fitovým zariadením. To všetko v kostole, kde sa sobášil Kálmán Mikszáth, pred viac ako 70 rokmi v ňom pokrstili Pavla Závadua v nedeľnej škole slovenského evanjelické zboru sa učil Sándor Petőfiaj s bratom Istvánom. Významní farári zboru, ktorých mená sú vytesané na pamätných tabuliach pri vchode do kostola, by si asi vlasy trhali. Pôvodný zvon kostola slúži v Séjdi a oltárny obraz sa vraj dostal do Dunaeďházu.

Namiesto dlhu kostol

Po zmene spoločenského zriadenia nastala doba, keď sa pravdepodobne mohlo urobiť niečo v záujme opätovného získania kostola pre slovenský evanjelický zbor. Hoci sa vytvárali národnostné samosprávy, celoštátny volený zbor mal aj svoj náboženský výbor, nikto si netrúfol vytýčiť si naozaj veľké ciele, pretože chýbali finančné prostriedky. Ako si na tieto roky spomína hovorca slovenskej národnosti v maďarskom parlamente Anton Paulik?

– Neviem, prečo nikomu neprišlo na um urobiť kroky na získanie chrámu do vlastníctva slovenského evanjelického zboru. Možno to nepodporovala ani maďarská evanjelické cirkev, lebo spustošených nehnuteľností dostala počas reštitúcie viac ako potrebovala, – spomínal na zašlé časy vtedajší pracovník Úradu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. – Začiatkom rokov dvetisíc sa tejto téme venovalo aj rokovanie zmiešanej maďarsko-slovenskej komisie. Predsedom Úradu pre Slovákov v zahraničí bol v tej dobe Claude Baláž, ktorý sa postavil za túto vec. Ja som pripravoval podklady pre rokovanie. Vtedajšia kúpna cena bola 220 miliónov forintov plus DPH. V odporúčaniach pre zmiešanú komisiu sa hovorilo o spoločnom príspevku oboch krajín, keďže išlo o nákladnú investíciu. Po voľbách však nastúpila na čelo Úradu pani Vilma Prívarová, ktorá zastávala názor, že každý štát má povinnosť podporovať národnosti žijúce na jeho území. Ešte aj v roku 2007 sme sa snažili presadiť návrh spoločného financovania, rok nato nezasadala zmiešaná komisia a v nasledujúcom roku sa o kostole ani nehovorilo. Vždy, keď došlo k reorganizácii niektorých úradov, tak sa dovtedajšie výsledky akosi stratili a všetko bolo nutné opäť oživiť, začať odznovu. Zrejme peniaze, ktoré sme chceli získať na kostol a jeho obnovu, použili na iné účely. V tom období obnovili slovenskú školu v Békešskej Čabe, v Mlynkoch vyrástlo Stredisko pilíšskych Slovákov, začala sa rekonštrukcia základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Nebol som pri tom, ale tieto projekty hoci aj mohli uprednostniť pred rekonštrukciou slovenského evanjelického kostola.

Perspektíva možnej kúpy kostola na Rákócziho triede sa stala srdcovou záležitosťou niekdajšieho farára slovenského evanjelického zboru v Budapešti Atilu Spišáka, ktorý v ňom slúžil od leta 2003. Všemožne sa snažil nájsť spôsob, ako by sa mohol slávny majetok zboru vrátiť do jeho vlastníctva. Evanjelický zbor mal v Lutherovom dvore 5 bytov. V jednom bola zamknutá knižnica, ktorá 30 rokov nebola otvorená.

– Myslím si, že Pamiatkový úrad nevydal povolenie, aby bol cenný historický objekt prebudovaný takýmto spôsobom, – povedal A. Spišák. – Veľa času a energie som venoval už aj tomu, aby som zistil, komu vôbec budova patrí. Napokon sme dosiahli, že premiér Péter Medgyessy sľúbil všetko, čo sme potrebovali. Potom však prišli voľby, na Medgyessyho miesto nastúpil Gyurcsány, ktorý už nemal v rozpočte peniaze na tieto účely. Počul som aj také informácie, že recipročne má Slovensko obnoviť jeden kostol reformovanej cirkvi na Slovensku a Maďarsko by následne zrekonštruovalo slovenský stánok Boží na Rákócziho triede. Napísané som to však nikde nevidel. Budova evanjelického kostola v Lutherovom dvore by každopádne mohla byť dôstojným miestom pre inštitúcie Slovače v Maďarsku. Na treťom poschodí pod strechou by sa zmestil aj kostol.

Budova chrámu v Lutherovom dvore, spravovaná Budapeštianskou investičnou spoločnosťou, je opäť na predaj. Teraz už stojí aj s DPH okolo pol miliardy forintov. Zvonku chátra, je životu nebezpečné pohybovať sa v jej tesnej blízkosti. Z veže a ozdobných prvkov neorománskej budovy sa odlamujú celé kusy omietky aj so zvetranými tehlami. Potrebuje dôkladnú rekonštrukciu. Zvony kostola znejú už len z nahrávky v modlitebni na druhom poschodí nájomného domu za kostolom. Bez pomoci Maďarska a Slovenskej republiky kostol, ktorý si pred viac ako 150 rokmi postavili slovenskí evanjelici v hlavnom meste Uhorska, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku nebude môcť kúpiť. Bolo by to však skutočne dôstojné miesto pre duchovné a kultúrne aktivity Slovákov v Maďarsku a veľkolepá pamiatka významnej časti kultúrnych dejín slovenského národa. V novom roku aj o tejto téme bude rokovať zmiešaná maďarsko–slovenská komisia. Kiež by našla riešenie, ktoré by bolo viac než len odporúčanie...

Erika Trenková

Foto: I. Fuhl