V kaplnke slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, kde sa okrem tých nedieľ, keď má pani farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová povinnosti v daktorom z vidieckych zborov, pravidelne konajú služby Božie každú nedeľu, sa v prvú októbrovú zišiel mimoriadne veľký počet veriacich.
Prišli na ňu účastníci IX. medzinárodného stretnutia speváckych zborov: 220 rokov – 220 hlasov, ktoré organizoval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, členovia Zmiešaného zboru SKC P. J. ŠAFÁRIKA z Nového Sadu, okrem nich sa na bohoslužbe zúčastnili veriaci z Veľkej Tarče, aby sa spoločne pomodlili za niekdajšiu dozorkyňu a pokladníčku evanjelického zboru v Lutherovom dvore Annu Tarcsaiovú, ktorá zomrela pred desiatimi rokmi, a rodina Anny Pentzovej Medveďovej, pôvodom z Békešskej Čaby, ktorá sa prišla so svojou mamičkou a starou mamou rozlúčiť prostredníctvom odovzdania jej duše do Božích rúk.
– Kristus žije v nás, my žijeme vo viere syna Božieho, – povedala vo svojej kázni pani farárka, pričom spomenula prípad sestry, ktorá v mladom veku stratila nielen otca, ale aj súrodencov. Keď sa vydala, zakrátko stratila aj manžela. Keď sa jej opýtali, ako vedela prežiť toľký žiaľ za tak krátky čas, odvetila: „Keby som nemala vieru, tak by som toho nebola schopná, nevydržala by som.” – Náš pán nám dáva vieru, lebo viera je Božím darom. Keď prídu rad-radom utrpenia a biedy, potrebujeme, aby náš Pán posilnil našu vieru. Na posilnenie viery musíme prísť sem, do Božieho stánku. Keď sme sa rozprávali s našimi bratmi a sestrami z Nového Sadu, museli sme konštatovať, ako to aj mne veriaci neraz povedali, že aj doma sa dá modliť, aj doma možno čítať bibliu, spievať a robiť všetko, čo robíme tu, v kostole. Máte pravdu, povedala som, ale iné je v Božom chráme v bratsko-sesterskom spoločenstve spoločne spievať a modliť sa, počúvať Božie slová. Tu, v chráme, dostaneme zvláštne požehnanie nášho Pána, čo nám pripraví sám Pán, posilnenie vo viere. Práve tak, ako naši predkovia, keď prišli pred stáročiami, sa modlili aj doma, spievali doma, mali Tranoscius, predsa považovali za nesmierne dôležité mať kostol a školu. Mali svätú túžbu spoločne sa modliť. Aj my sa musíme snažiť získať svätú túžbu, dostať niečo mimoriadne, spoločne upevňovať vieru, obstáť v každodenných ťažkostiach, biede a utrpení, – povedala Hilda Gulácsiová Fabuľová. Vo svojej kázni sa venovala aj otázkam ospravedlnenia. – Začali sme mesiac reformácie. Môžeme sa ospravedlniť skrze Krista, skrze vieru, skrze milosti a skrze Svätého písma v bratsko-sesterskom spoločenstve. ... Ukrižovanie Ježiša Krista na Golgotskom vrchu bolo pre náš večný život, – dodala.
Bohoslužbe dodala niekoľkonásobnú silu hra na organe novej kantorky zboru Zity Tóthovej Telekiovej. Sama zatiaľ po slovensky nehovorí, ale veľa rozumie a je ochotná sa učiť jazyk svojich predkov. Kantorka a všetci prítomní sa rozcítili pri vystúpení speváckeho zboru z Nového Sadu. Hoci pôvodne mal zbor predniesť tri piesne, nadšenie poslucháčov ich nakriatlo k ďalšiemu spevu, k srdečnému podeleniu sa s tým darom, ktorým sa môžu členovia cirkevného zboru vojvodinských Slovákov hrdiť, so svojím hlasom a bohatým repertoárom. Napokon sa podelili aj s notami, ktoré odovzdali kantorke.
Spevácka skupina, ako počas následného pohostenia vysvitlo, sa stretáva raz týždenne, ale ak sa chystá na vystúpenie, tak aj častejšie. Na budúci rok bude oslavovať storočnicu svojho kostola. Bude to veľká spoločná oslava. – My spievame nielen v cirkevnom zbore, ale sme aktívni aj v oblasti folklóru a divadelníctva, spolupracujeme s Maticou slovenskou, cirkevným zborom, kultúrno-umeleckým spolkom, s divadlom, – povedala mi Viera Kaňová. – Veľmi dobre sa zhodujeme. Máme aj detskú skupinu a recitátorov. Vďaka nám, starším, sa aj doma rozprávame po slovensky. Ja mám štyri vnúčence. Chodia do srbskej školy, ale navštevujú aj hodiny slovenčiny a doma sa vždy zhovárame po slovensky.
– Ja som aktívny v zbore od roku 1966, – povedal Jaroslav Očovai. – Aj som tancoval, aj spieval. Teraz som pokladníkom, kostolníkom a kurátorom. Som rád, že sme vás mohli navštíviť, len mi je smutno, že sa medzi sebou po maďarsky rozprávate.
tre-
Foto: autorka