Práve tak, ako za uplynulých dvadsať rokov, prvú nedeľu v mesiaci sa aj v novembri zišli katolícki veriaci v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti, aby sa spoločne modlili na slovenskej omši. Omša 31. nedele v cezročnom období bola obetovaná za zosnulých príslušníkov rodín Klauszovcov a Fúzikovcov.
Dôstojný pán Attila Kónya vo svojom výklade Božieho slova sa opieral o posolstvo apoštola Pavla Solúnčanom, ktoré prečítala Ildika Klauszová Fúziková, a o Evanjelium podľa Lukáša.
„Strom na jar opäť rozkvitne, ale s novými listami. Aj svet po nás bude existovať naďalej, ale s inými obyvateľmi. Je to aj s nami tak? Tu sa analógia pretrháva, pretože Ježiš nám prisľúbil: »Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.« To je veľká výzva viery – nielen viery kresťanov, ale aj viery židov a moslimov, viery všetkých, ktorí veria v osobného Boha,“ doplnil známu Ungarettiho výpoveď, v ktorej taliansky poet a spisovateľ prirovnal človeka k jesenným listom na stromoch. A. Kónya k Sviatku všetkých svätých a Pamiatke zosnulých poznamenal, že keby ľudia neverili v existenciu druhého sveta, v posmrtný život, nemalo by zmysel sláviť tieto dva dni a chodiť na cintorín. Spomenul ústrednú pieseň filmu Doktor Živago. „Po každý raz, keď počujem melódiu tejto piesne, moja viera mi dáva takmer vykríknuť: Áno, miesto, z ktorého sa už určite nevrátime – a ani sa vrátiť nechceme! Ježiš odišiel, aby ho pripravil pre nás. On nám svojím vzkriesením uvoľnil a blahoslavenstvami ukázal cestu, ktorou ho máme nasledovať. Je to miesto, kde sa pre nás zastaví čas, aby ustúpil večnosti, kde bude láska dokonalá a totálna,“ poznamenal otec Attila s tým, že nemá na mysli len Božiu lásku a našu lásku k Bohu, ale aj úprimnú svätú lásku žitú na zemi. Svoju kázeň dokončil modlitbou vojaka Alexandra Zacepu, ktorý zahynul v druhej svetovej vojne. „Počuj, ó Bože! Ani jediný raz v mojom živote som sa s tebou nerozprával. Dnes však mám chuť sa s tebou tešiť. Vieš, odvtedy, čo som bol malé dieťa, mi stále hovorili, že neexistuješ – a ja, hlupák, som tomu veril. Nikdy som nepozoroval tvoje diela. V túto noc som sa však z krátera od granátu zahľadel na nebo posiate hviezdami. A fascinovaný ich trblietaním som okamžite pochopil, aký strašný to môže byť omyl. Neviem, ó, Bože, či mi podáš svoju ruku. Ale ja k tebe hovorím, a ty ma chápeš. Či nie je zvláštne a pozoruhodné, že uprostred strašného pekla zažiarilo svetlo a ja som ťa zbadal? Okrem tohto ti nemám už nič čo povedať. Som iba šťastný, pretože som ťa spoznal. Okolo polnoci musíme zaútočiť, ale ja nemám strach, veď ty hľadíš na nás. Už je tu signál! Musím ísť. Bolo to s tebou krásne. Chcem ti ešte povedať – a ty to vieš – že ten boj bude tvrdý. Môže sa stať, že ešte v túto noc budem klopať na tvoje dvere. A aj keď som doteraz nebol tvojím priateľom, keď prídem, vpustíš ma dovnútra? Čo sa teraz deje? Vari plačem? Ó, Bože, vidíš, čo sa mi stalo. Až teraz som začal jasne vidieť … Pozdravujem ťa, Bože. Idem a zrejme sa už sotva vrátim. Komické, teraz mi už smrť nenaháňa nijaký strach.“
Po sv. omši sa veriaci spolu s vdp. A. Kónyom a kapucínskym rehoľníkom Jakubrafaelom Blahoslavom Patayom zišli na fare, kde sa spoločne pomodlili a posedeli si v priateľskom rozhovore. V mene Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti naposledy privítal zhromaždených Kazimír Kápolnai. „V minulom mesiaci boli voľby, znovu sme si založili samosprávu, pokračujeme v činnosti. Od roku 1998 som bol predsedom a ako 78-ročný som sa rozhodol, že funkciu odovzdám mladším,“ dodal. Nová predsedníčka Monika Szelényiová uistila prítomných, že ich zbor bude pokračovať v úspešných programoch, medzi ktorými prioritné miesto majú sväté omše v slovenskom jazyku. Naďalej budú hľadať možnosti, aby na ne do Kostola sv. Jozefa v VIII. obvode hlavného mesta opäť mohli prichádzať slovenskí veriaci nielen z Budapešti, ale aj z okolia.
AR
Foto: autor