Zvony a zvonenie patrí neodkladne do koloritu a tradície zimných sviatkov. Prinášajú nám ich okrášlenie a radosť. Každý zvon má svoje srdce, dušu, rodný list, výrobné údaje a tiež svoju históriu. Časť tejto histórie prinášame teraz z obcí Novohradu.

Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa hlahol zvonov šíri už deväť storočí. Z obdobia feudalizmu sú na Slovensku doložené aj zvonolejárske dielne z novohradského regiónu. Na konci 18. a začiatku 19.storočia významným lučenským zvonolejárom bol Benjamin Stephanides a Michal Heidenberger. Napriek tomu nachádza sa tu pestrý zoznam výrobcov zvonov, pochádzajúcich z rôznych miest Uhorska. Uvádzam mená tých výrobcov, ktorých zvony sú umiestnené na vežiach evanjelických kostolov. Všetky majú svoju históriu a príbehy. Jeden z prvých údajov o novohradských zvonoch pochádza z Dobroče, roku 1692 ich vyrobil Kalinovčan Pavel Baloga. V neďalekej Lovinobani mali zvon z roku 1695, ktorý bol odliaty u banskobystrického zvonolejára Samuela Fahrbergera. Menší lovinobanský zvon vyrobený roku 1884, pochádza z Budapešti, z dielne Františka Walsera. Ďalšie dva odobraté na vojenské účely boli nahradené roku 1922 trnavským výrobcom Alojzom Kurbelom. Na veži kostola v Pôtri, ktorá bola k nemu pristavená roku 1599, boli pred prvou svetovou vojnou tri zvony z 18. storočia. Tie pochádzali od banskobystrického výrobcu Preisa a dvoch lučenských zvonolejárov Michala Heidenbergera a Benjamina Stephanidesa. V pôtorskej cirkevnej pokladničnej knihe sa našiel z roku 1831 takýto zápis: „V máji roku 1826 pukol veľký zvon, ktorý cirkev dala znovu odliať“. V priebehu 19. storočia a začiatku 20. storočia zaniklo na Slovensku viac dielní. V prvej tretine 20. storočia zostali ešte dielne v Trnave, Prešove a menšia v Lučenci Vacula – Gál, od ktorej pochádzajú zvony vo Veľkom Lome a v Prahe (1926). Do prvej polovice 20. storočia existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave.

Zvony so slovenskými nápismi

V Budapešti mal svetoznámu zvonolejársku dielňu Jozef Pozdech, rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave, ktorý so svojím zaťom Jánom Thurym, ktorý sa neskôr osamostatnil, spolu odliali zvony a rovnako vyrobili zvonové stolice pre desiatky veží a zvoníc na Slovensku. Vo Veľkých Stracinách roku 1871 po požiari kostola boli zničené až tri zvony. Najskôr jeden menší roku 1874 odlial Jozef Pozdech, ale najväčší zvon, vážiaci 166 kg, roku 1887 už zhotovil Ján Thury. Oba však boli roku 1916 odobraté počas prvej svetovej vojny na vojenskú výrobu kanónov. Podobný osud stihol aj Zomborčanov, dva po požiari znovu zakúpené im boli onedlho odobraté na vojenské účely. K jednému čo zostal, si nový roku 1937 objednali u trnavských Fischerovcov, na ktorom je nápis „Volaj živých ku pokániu, sprevádzaj mŕtvych k spaseniu“. Roku 1885 vo veži turopoľského kostola pukol veľký zvon, cirkevníci sa rozhodli z dôvodu súzvuku, preliať všetky tri zvony v dielni Jána Thuryho. Pre Maškovú v tom istom roku odliala dielňa Ján Thury a syn dva zvony, ale tie boli zrekvirované a tak roku 1924 pôtorský farár Ondrej Šolc, maškovský rodák, na pamiatku Kunovými boľševikmi zavraždeného brata, zakúpil pre Maškovú zvon u brnianskeho výrobcu Rudolfa Manoušeka. U tohto výrobcu si po vojne (1927) objednali dva zvony aj v Hrnčiarskej Vsi. Väčší, 710 kilogramový s nápisom „V novom tele starý hlas, slúži Bohu v každý čas“ a menší, vážiaci 142 kg s nápisom: „Živým prebúdzať a hlásať pokánie, mŕtvych vyprevádzať moje povolanie“. V obci Praha po odobratí zvonov, roku 1923 nahradili zvonom, ktorý vyrobil Alojz Kurbel v Trnave a ten má biblický nápis „Hospodine uslyš hlas muj“, druhý menší vyrobil Jozef Gál v lučenskej firme Vacula. Najmenší z roku 1649 by mal byť podľa dobových záznamov uložený v kostole. V Hornej Strehovej pred prvou svetovou vojnou mali zvony z roku 1870, ktoré odliala dielňa Jozefa Heidenbergera. Ďalšie zvony z roku 1911 pochádzali od Antona Novotného z Temešváru, ale tie obidva boli zrekvírované a roku 1920 nahradené od výrobcu Rudolfa Manoušeka. Ako z prehľadu vidieť, v Novohradskom evanjelickom senioráte veľká časť starších zvonov pochádzala od lučenského zvonolejára Benjamina Stephanidesa a Michala Heidenbergera, z ktorých pri počte troch zvonov nachádzajúcich sa vo vežiach, spravidla dva boli odobraté. Poukazuje na to aj príklad z Uhorského, kde mali pred prvou svetovou vojnou tri zvony a dva im boli odobraté. Ostal im iba jeden od Stephanidesa z roku 1806. Namiesto dvoch odobratých, si roku 1922 cirkevníci v Uhorskom objednali rovnako dva zvony u R. Manoušeka. Polovicu vynaložených nákladov (16 500 Kčs) im uhradili krajania z Ameriky. Väčší zvon (530 kg) má nápis: „Čo vojna odňala (V R. P. 1917) To láska zpäť dala (V R. P. 1922)“. Menší (110 kg) „Ľudí volám, Boha slávim, Smrť nepoznám, Živé chránim“. V Rovňanoch roku 1934 u toho istého výrobcu objednali dva zvony, ktoré majú nápisy: „Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi“, „Živých volám ku pokániu, mŕtvych prevádzam k spaseniu“. V strede obce Ozdín je zvon, ktorý zakúpili krajania z Ameriky a má nápis: „Dar od amerických cirkevníkov“. V Kalinove najväčší zvon po vojne roku 1924 nahradili novým, ale ten čoskoro roku 1930 praskol. Nahradili ho novým, ktorý má jeden z dvoch nápisov „Zvolávam ľud, chválim Boha pravého, zomrelých oplakávam, búrky zaháňam, slávnosti zvelebujem“. Na barokovej zvonici vo Vidinej majú tri zvony. Na jednom okrem nápisu aj výrazný umelecky stvárnený portrét M. Luthera. Na návrší v centre obce Príboj stojí kostolík so zvonicou, do ktorého v roku 1935 kúpili zvon, na ktorom je tiež Lutherov portrét a pod ním výrazný nápis „Hrad prepevný jest Pán Búh náš“. Pod nim pokračuje text „Tento zvon bol zadovážený v roku 1935 z ochoty cirkevníkov“. Do 40-tych rokov 20. Storočia na Slovensku existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave. Podľa slovenského kampanológa Juraja Spiritza na území Slovenska v 14. Až 19. Storočí pracovalo 211 menovite doložených zvonolejárov. Po roku 1989 vzniklo na Slovensku niekoľko menších súkromných dielní.

Slovenské nápisy aj na ľavej strane Ipľa

V Slovákmi obývanej obci v Sudiciach na veži evanjelického kostola umiestnili tri zvony, na dvoch z nich si zvolili slovenské nápisy. Na veľkom zvone (1200 kg), darovanom slovenskou evanjelickou cirkvou v Pešti, z roku 1869 od zvonolejára Františka Welsera je nápis: „Ke cti a sláve Boží, Žalm CXXII V. I. „Podte do domu Hospodinova“. Dala cirkev evanjelická slovenská peštianska augsburgského vyznania tento zvon vyhotoviť skrze Franciska Welsera. V Pestíni roku MDCCCLXIX“. Stredný zvon, 507 kg, od zvonolejára Jána Thuryho z roku 1881 s nápisom: „Cyrkev ev. aug. viz. sudická k Sláve Boží. Roku P. 1881“. Nápisy na týchto zvonoch prezrádzajú aj to, že sa evanjelici v Sudiciach držali svojho materinského jazyka.

Trest pre matky šarvancov

Zaujímavý je prípad o zvone z roku 1829, ktorý sa stal v Dolnej Strehovej. V tomto roku na veľkonočný pondelok evanjelický farár Juraj Bukva (r. 1800 farár v Legínde) z kazateľnice veriacim oznámil, že všeteční mládenci nachádzajúci sa v nedeľu na zvonici, trieskaním a lomcovaním zvonmi spôsobili veľkú škodu. Pri tejto príležitosti vyzval rodičov, najmä matky, aby vplývali na výchovu svojich detí. Na ženy – matky hlavne podľa tohto zápisu preto, že doma vyrábali pálenku a z toho mali osoh a že to mohlo mať aj vplyv na správanie mládencov. Kým väčšina darcov venovala sumy do jednej zlatky a celkom 98 zlatých, miestny zemepán Imrich Madách, vtedy už katolík (otec dramatika s rovnakým menom) s manželkou venoval na tento účel 20 zlatých. Nový zvon, ktorý bol zliaty v Lučenci, stál 120 zlatých a 40 grajciarov. Z cirkevného zápisu z roku 1856 vyplýva, že tento zvon v pôstnom čase opäť pukol. Nový zvon ťažší o 50 funtov (30 kg) dali potom zliať u zvonolejára Preisa v Banskej Bystrici a vážil celkom 2,5 centa. Zvláštnosťou je, že evanjelický farár Juraj Bukva 21. 1. 1823, popri krstnej matke barónke Antónie Czetviczovej, bol v katolíckom kostole krstným otcom spisovateľa Imricha Madácha.

Ján Jančovic

Foto: autor