Vybraný biblický verš pochádza zo Skutkov apoštolov. Kresťanské cirkvi na Malte si ho zvolili ako nosnú tému Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v roku 2020. Materiály spoločne pripravili a publikovali Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov a Komisia pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví. Z anglického originálu ich preložila Eva Guldanová.
Termín jeho konania na tejto časti zemeguli bol od 18. do 25. januára, medzi sviatkami sv. Petra a Pavla. Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti, v nadväznosti na túto akciu usporiadala 19. januára tradičný slovenský deň v priestoroch Evanjelickej diakonie Gaudiopolis v mestskej časti Békásmegyer. Zhromaždenie pozdravila predsedníčka miestneho slovenského zboru Edita Hortiová, dvojjazyčnú bohoslužbu s Večerou Pánovou slúžil kňaz miestneho cirkevného zboru László Donáth po maďarsky a slovenská evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová v slovenčine. Kázal kapucínsky brat Jakubrafael Blahoslav Patay. Bohoslužbu spevom sprevádzal Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod taktovkou laureáta Rytierskeho radu maďarskej kultúry Pétera Pálinkása. Jeho syn László spieval sólo, na syntetizátore hral János Bacsi.
„Jasaj Bohu, celá zem“
Z 2. knihy Mojžišovej o neviditeľnosti, ale stálej prítomnosti Hospodina čítala Erzsébet Nagyová Tokajiová, z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom, kde stálo, že všetci máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali od Boha, zase Katalin Breuerová. „Keď sme sa zachránili, dozvedeli sme sa, že ostrov sa volá Malta. Domorodci sa k nám správali neobyčajne láskavo. Rozložili oheň a všetkých nás prijali a potom začalo pršať a bolo chladno“ znelo čítanie svätého písma z úst brata Jakubrafaela z knihy Skutkov apoštolov.
„Dnes sme už počuli krásne pasáže božieho slova, ktoré nás vyzývajú, aby sme boli ľudskí. My totiž, ako kresťania, si mnohokrát predstavujeme, že byť kresťanom znamená žiť nejakú vieru v kostole, dodržiavať desať božích prikázaní a aby spoločnosť, v ktorej sme, nepocítila inakosť,“ začal svoju kázeň kapucín a poukázal na jednu zásadnú chybu veriacich, pretože Ježiš nemal v úmysle založiť náboženstvo, ale prišiel ľudí voviesť do vzťahu s jeho nebeským otcom, lebo sme všetci navzájom bratia, máme jedného Stvoriteľa. „Naše človečenstvo sa napĺňa v tom, že budeme božími priateľmi. Mojžiš sa ním stal rovnako ako Abrahám. Na základe čoho? Na základe viery, ale tá nespočíva len v sebe samom a v jej platnosti. Božie slovo má moc na celý život,“ pokračoval v myšlienke a dospel k tomu, že vplyv Boha na náš osobný svet a celú osobnosť spočíva len v úzkom vzťahu s ním. „Každý z nás prechádzame rôznymi fázami v živote aj vo viere. Ja, že som kňaz a rehoľník, to neznamená, že nemôžem mať krízu v nich. Práveže Boh to mnohokrát dopúšťa. Prečo? Aby sa moje ľudské predstavy prečistili, aby som mohol vo svojom živote pocítiť božie milosrdenstvo. A takto potom môžem vidieť Boha v každom človeku, v každom jednom z vás. A vy ho môžete vidieť vo mne. Boh vie, že my nedokážeme byť dokonalí, a to ani nie je podstatné. Naša dokonalosť je jedine v Ježišovi Kristovi,“ vyhlásil rehoľník Jakubrafael a zišiel z kazateľnice.
O ľudskosti a Božom duchu
„V Pavlovi bolo cítiť Božieho ducha. Jeho meno znamená nepatrný, maličký, on toto latinské meno prijal, on sa volal Šaul, práve preto, že cítil, k čomu ho privádza: k ľudskosti. Na nej sa potom môže ukázať božia vernosť,“ doplnil brat Jakubrafael príbeh apoštola Pavla s Rimanmi, kto aj keď bol zatvorený do väzenia, jeho duch nebol spútaný, bola citeľná v ňom pôsobiaca božia sila. Mladý Hlohovčan v tejto súvislosti otvorene hovoril o svojej rodine, ktorú za komunistov prenasledovali. Zvlášť zo strany matky. Tá sa angažovala v cirkvi, ale aj v režime, čo komunizmu nebolo príliš po chuti. Jeho starý otec začínal ako uhorský vojak a skončil ako príslušník československých légií. Z matkinej strany pochádzali predkovia z uhorskej šľachty, podieľali sa na vytváraní Československa, ale aj vojnového tzv. Slovenského štátu. Napriek tomu nikto z rodiny sa nehlásil k fašizmu. „O mojom strýkovi sa hovorí, že bol slovenským Schindlerom, pretože zachránil na Slovensku najväčší počet Židov, hoci bol členom fašistickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany,“ spomenul rehoľník a dodal, že pred revolúciou, kto si chcel zachovať vieru, musel ísť do podzemia, do katakomb. „Hoci sme na prvý pohľad stáli každý na tej svojej strane, bolo tu niečo, čo nás zjednotilo – bola to božia láska. Tá sa nepozerá na nás, kto je evanjelik, kto je katolík, ale pozerá sa na nás tak, ako otvárame svoje srdcia, komu ho dáme. [...] Nestačí byť iba ľudským. Musíme si uvedomiť, že sme malí, musíme predstúpiť pred Boha. Gréci na to majú výraz metamoria, to nie je pokánie, ale zmena myslenia, mentality, skrátka zmena života a to prajem nám všetkým,“ dokončil svoju kázeň v slovenčine kapucínsky brat J. B. Patay, ktorú do maďarčiny pretlmočila a doplnila o svoje skúsenosti z vysokoškolských rokov i z medziľudských vzťahov Slovákov v Maďarsku putovná farárka H. Gulácsiová Fabuľová. Po bohoslužbe a Večere Pánovej boží chrám doslova naplnili nádherné melódie v podaní členov Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý je pravidelným hosťom týchto stretnutí.
Dualizmus v budapeštianskej evanjelickej obci
Po kapustnici, haluškách a sladkých i slaných zákuskoch v popoludňajšom programe vystúpil dr. Ivan Halász s prednáškou o slovenských farároch pôsobiacich v Budapešti v období dualizmu. Právnik, historik a slavista veľmi zaujímavo hovoril o časovom rozpätí rokov 1867 – 1918, presnejšie o záchrancovi Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Danielovi Bachátovi, ktorému v roku 2012 odhalili aj pamätnú tabuľu v Lutherovom dvore. Univerzitný profesor poslucháčom predstavil predchádzajúce udalosti ako pôsobenie Jána Kollára a jeho existenciálne konflikty v trojjazyčnej cirkvi. „Keď sa pozrieme z etnickej stránky, Budapešť bola v jeho období obývaná najmä Nemcami, 1/3 Maďarmi, Slovákmi a nasledovali Srbi. Podľa štatistiky Slováci tvorili 5-6 percent obyvateľstva,“ povedal I. Halász a konštatoval, že Srbov bolo síce menej, ale mali viac majetku a málo sa asimilovali. Po Kollárovom odchode na viedenskú univerzitu krátko pôsobil na čele budapeštianskej evanjelickej obce Skaličan Jozef Podhradský a po ňom Michal Elefant z Asódu. Po smrti 56-ročného farára, náboženského spisovateľa a cirkevného historika na žiadosť bratov Matuškovcov z Taty prišiel vtedy už do zjednotenej oblasti Pešti, Budína a Starého Budína, 33-ročný spisovateľ, prekladateľ a farár D. Bachát. Hlavný predstaviteľ veľkomeštianskej slovenskej literárnej tvorby bol naozaj všestranný, píše sa o ňom ako o človeku modernejšieho, liberálnejšieho svetonázoru s dobrými kontaktmi so starou školou. Po jeho smrti túto neľahkú funkciu zastával Martin Morháč a krátky čas aj Pavel Bujnák. Oni však už taký prínos pre komunitu neznamenali. „Kým Bachátove pôsobenie môžeme pokladať za rozkvitajúce, vrcholné obdobie miestneho evanjelického spoločenstva, od Morháča vidíme rýchly pokles. Na svedomí ho majú predovšetkým politické udalosti,“ poznamenal na záver svojej prednášky 49-ročný profesor Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Národnej univerzity verejných služieb v Budapešti I. Halász.
Po krátkej diskusii organizátori prítomných pohostili kávou, čajom a zákuskami. Celodenný program bol vynikajúcim otvorením medzinárodného ekumenického Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.
AR
Foto: autor
NEMZ-CISZ-20-0093