Drahí bratia a sestry, máme určite veľa skúseností zo situácie, keď sme niekde zablúdili. Vedeli by sme rozprávať, aké sme vtedy mali pocity, najmä ak sme boli sami, čo všetko sme robili, aby sme našli správnu ulicu alebo cestu, východisko z takejto situácie.
Hovorí sa, a to podľa životnej skúsenosti a istej ľudskej múdrosti nadobudnutej vekom či ľudskými dejinami, že aj samotný ľudský život je jednou veľkou cestou, po ktorej kráča každý z nás a aj na tejto životnej ceste môžeme veľmi rýchlo zablúdiť. Lebo životná cesta nie je vždy priama a často sa podobá na labyrint – bludisko. To sú príbehy mnohých ľudí – naše vlastné, našich blízkych, či vzdialených, ktoré píšeme vlastným životom. Každý ľudský život je kráčaním po takejto ceste, radostnej, ale i plnej nástrah a zvodov.
A práve kvôli tomu, aby sme v živote nezablúdili, prišiel Ježiš na našu zem. Ukázať nám tú správnu cestu, povedať nám o nej pravdu, aby sme mohli správne prežiť svoj život. To sú Kristove slová – Ja som cesta, pravda a život.
Učil o tom apoštolov i celé zástupy, a aj nás – slovom, príkladom, rozprával o tom cez mnohé obrazy v podobenstvách – ako kráčať po tejto ceste. Ako správne žiť, aby človek neblúdil a ak sa to aj náhodou stane – a stáva sa to – pre našu nedokonalosť a slabosť, ako sa vrátiť späť. Obraz podobenstva márnotratného syna nám o tom hovorí. Tam môžeme vidieť i vybočenie človeka zo správnej cesty svojho života, jeho poblúdenie mimo Boha a jeho Lásku, ale i prekrásny návrat späť, znova do spoločenstva tejto Lásky.
Aj v Starom zákone nájdeme udalosti, ktoré sa podobajú takýmto návratom. Jednou z nich je návrat Židov z egyptského otroctva. Tiež vykročili po tej správnej ceste – Božej, veď ich viedol napokon sám Boh, ktorý bol uprostred nich, viedol ich prostredníctvom Mojžiša, Árona. No predsa nemali na tejto ceste dostatok síl. Ani telesných, ani duchovných, aby mohli bezpečne napredovať. Štyridsať rokov im trvalo, kým prešli túto cestu. Boh im zoslal ako posilu mannu z neba, až kým neprišli k hraniciam Kanaánu.
Niečo podobné, ale oveľa konkrétnejšie urobil aj sám Kristus, keď sa sám daroval ako posila pre nás, pre naše duše, aby sme mali vždy dostatok síl ísť po tejto ceste, ale i silu vrátiť sa na ňu po našom zablúdení.
Oznámil to zástupom po zázračnom rozmnožení chleba, keď im povedal: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51). Potom im vysvetlil trojaký zmysel prijímania tohto chleba.
Je zárukou večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Dáva záruku nie na rok, dva a potom platnosť vyprší, ale dáva záruku večnosti. To nemôže dať nikto, iba Boh.
Po druhé, prijatie tohto pokrmu spôsobuje úzke spojenie človeka s Ježišom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Tým spĺňa to, čo prisľúbil, že zostane s nami po všetky dni nášho života. Boh s nami. Emanuel. Ktoré náboženstvo sa môže pochváliť touto výsadou? Boh je neustále uprostred nás, uprostred svojho ľudu? To je ovocie Eucharistie – Božia prítomnosť medzi nami.
Napokon dáva Ježišovo telo v podobe chleba človekovi účasť na vzťahoch medzi Otcom a Synom: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Ak sme slávili prednedávnom sviatok Najsvätejšej Trojice, tak je vyjadrená tá účasť na vzťahoch – do ktorej sme pozvaní.
To, čo Ježiš takto verejne oznámil pred očami zástupov, potom aj splnil pri Poslednej večeri. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv a prikázal apoštolom, aby aj oni robili podobne. Takto dal Ježiš svojim veriacim bezpečný prostriedok, aby v živote nezablúdili a dosiahli cieľ.
V dnešný sviatok sa slávnostne demonštruje pred očami verejnosti tento Kristov odkaz a zároveň i dar. Konajú sa mnohé procesie. V procesii je vyjadrený hlboký zmysel – Boží ľud, ktorý kráča spolu s Kristom uprostred. Skutočne, pri procesii s Božím telom nikto z nás nemôže zablúdiť. No skúška nášho vzťahu ku Kristovi prichádza nie vtedy, keď sme spolu a on je medzi nami, ale vtedy, keď ostávame sami. Keď už nie sme napr. v zástupe veriacich, ale v prostredí, v ktorom každodenne žijeme, pracujeme, študujeme.
Tam sa stretávame s rozličnými ľuďmi, názormi, orientáciami. To je ten labyrint, v ktorom sa môžeme ocitnúť a stratiť orientáciu. Ale tu je zároveň aj najväčšia možnosť ukázať zmysel a silu nášho vzťahu ku Kristovi. Ukázať sa verejne, kto som. Po akej ceste naozaj kráčam. Že kráčam síce pevne nohami po tejto zemi, po tomto svete, ale kráčam po stopách toho, kto posvätil svojimi krokmi túto zem, že kráčam v stopách a šľapajach Ježiša Krista. To je to moje najkrajšie svedectvo tomuto svetu. Ak Kristus je cestou k večnosti, ja svojím svedectvom života môžem byť potom cestou, ktorá vedie ku Kristovi pre iného človeka.
Sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je slávnostným potvrdením našej viery v tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie, ktorú ustanovil Pán Ježiš na Zelený Štvrtok, keď pred svojimi učeníkmi vyriekol slová: „Vezmite, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za všetkých“. Poďme teda v tejto viere k tajomstvu týchto slov k oltáru života.
Stanislav Brtoš
Vzhľadom na zlepšujúcu sa epidemiologickú situáciu od 15. júna sa vraciame do starých koľají: príspevky na našej webovej stránke budeme opätovne uvádzať v skrátenom znení.
V plnom znení si ich budete môcť prečítať dva týždne po uverejnení v tlačenej verzii Ľudových novín.