Bežne vo svete, už aj u nás, máme tímy lekárov, ktorí vedia transplantovať ľudské srdce, teda dať človeku s chorým srdcom nové, zdravé, od neznámeho darcu. Máme však ľudí, ktorí môžu mať po telesnej stránke zdravé, ale duchovne choré srdce.
Keď niekomu chceme povedať, že je dobrý, povieme: „Je to človek dobrého srdca.“ Ale na druhej strane desiatky miliónov zavraždených, ešte nenarodených detí ukazujú na ľudí „bez srdca“. Vidíme, že ľudské srdce, ktoré dokážu lekári transplantovať, nevyhnutne potrebuje ešte iné Srdce, s veľkým S (Božské Srdce). Pretože mnohé ľudské srdcia sú ešte tvrdé, vyjadrené biblicky – kamenné.
Alexander Solženicyn, známy ruský spisovateľ, napísal o ľudskom srdci, že je to miesto, kde bojuje dobro a zlo. Medzi nimi je hranica, ktorá sa neustále posúva. Raz je v prevahe zlo, raz dobro.
Už staroveké národy považovali srdce za sídlo riadenia citov a vášní, ba priam za križovatku človeka. Zo srdca všetko vychádza. Takže vidíme, že srdce má medzi ostatnými ľudskými orgánmi zvláštne postavenie. Je stredobod človeka. Možno aj preto Ježiš zvolil práve srdce ako predmet zvláštnej úcty, a nie napríklad oči alebo ruky. Srdce ako symbol môže vyjadriť to, čo je na nejakej osobe najpodstatnejšie. Preto Ježiša radi označujeme jeho srdcom. On sám hovorí: „Som tichý a pokorný srdcom.“ Jeho srdce sa tak stalo symbolom, ktoré nám názorne predstavuje celú jeho osobu. V tomto symbole sa uctieva celá božská a ľudská osoba, zvlášť jeho láska, láska večná a nesmierna, i láska citová.
Toto srdce je však symbolom inej lásky, na akú sme zvyknutí v každodennom prežívaní. Je to úplne iná láska, akú vidíme na televíznych obrazovkách. Tá láska Kristovho Srdca je láska spasiteľná, ktorá za nás zomrela na kríži a vojak jej prebodol bok, z ktorého vytiekli prúdy milosti.
Keď vám ukazujem otvorený bok, hovorí Pán Ježiš Kataríne Sienskej, chcem, aby ste poznali tajomstvo môjho srdca, aby ste videli, že milujem oveľa viac, než som vládal prejaviť vyvrcholením svojho utrpenia. Úcta Božského Srdca však bude len vtedy dokonalá, keď v tomto symbole budeme uctievať celú ľudskú a božskú osobu.
Písal sa rok 1674. V kláštore Navštívenia Paray-Le-Monial (v strednom Francúzsku) kľačí v kaplnke rehoľnica Margita Mária Alacoquea dostáva zjavenie. V prvom zjavení, celkovo boli tri, Kristus hovorí: „Moje Božské Srdce je rozpálené láskou k ľuďom. Zjavuje sa im, dáva milosti, aby ich vytiahlo z priepasti skazy.“ V Ježišovom Srdci sa tak uskutočňuje zmierenie hriešnika s Bohom.
O rok neskôr, pri druhom zjavení, Ježiš prejavuje skrytú túžbu svojho srdca vzbudiť ochotu zadosťučiniť za urážky, ktorými predlžujeme Getsemanskú noc a Veľký Piatok. Z tohto zistenia vznikli prvé piatky – na vzbudenie hladu po Eucharistii.
A napokon tretie zjavenie M. M. Alacoque výslovne hovorí, že za hriechy svätokrádeže a neúcty voči sviatostiam, najmä voči sviatosti Oltárnej, nech je ustanovený sviatok Božského Srdca, aby veriaci v ten deň mohli pristúpiť k svätému prijímaniu a vykonať odprosenie a zadosťučinenie za hriechy.
Ak chcem toto všetko prežiť a spojiť sa s Ježišovým Srdcom, musím sa ponoriť do svojho vnútra. Do svojho srdca. Nám, ľuďom 21. storočia, sa však nechce ponárať do vnútra duše. Dookola je samá technika, autá, televízia, schôdze na najvyšších úrovniach. To všetko umožňuje, že nemusíme sami rozmýšľať. Stačí otočiť alebo stisnúť gombík a sme zaplavení správami z celého sveta. Dokonca aj pri práci či pri učení potrebujeme počúvať hudbu.
Bojíme sa ticha, lebo ticho nás stavia zoči-voči Bohu. Boha isto nespoznám v hluku sveta, v zhone každodenných udalostí. Ale v tichosti svojej modlitby. Jestvujú mnohoraké formy Božej prítomnosti. V Božom slove, v Eucharistii, ale i v ľudskom srdci. Ak sa modlíme srdcom, tak preto, aby sme sa spojili s Bohom. Lenže Boha nikto nepozná. Boha nikto nikdy nevidel. Akým spôsobom sa teda môžem s ním bezpečne stretnúť? Máme len jediného prostredníka – medzi nami a Bohom – Ježiša Krista. Ktorý je pravý Boh i pravý človek. Ježiš so svojim srdcom je tou najprístupnejšou cestou k Otcovi, ktorý nám dáva možnosť pristupovať ľudsky k božskému a dotýkať sa božského ľudskými prostriedkami. Božské Srdce je vždy plné dobroty a láskavosti.
Vo viere v Boha mám zostúpiť do vlastného srdca, aby som sa tam s ním stretol. Je pravdou, že to naše ľudské srdce je niekedy priepasťou biedy a hriechu. No ešte hlbšie pod tým všetkým je Boh. Sv. Terézia z Avily hovorí: človek, ktorý sa vytrvalo modlí srdcom, je ako ten, čo ide čerpať vodu zo studne. Spustí vedro a spočiatku vyťahuje len bahno. No ak dôveruje a vytrvá, príde deň, keď načerpá čistučkú vodu, čo nájde vo svojom srdci. Prameň života. A ten nám poskytuje vždy Ježišovo Božské Srdce, ktoré je pre každého z nás prameňom života a svätosti.
Stanislav Brtoš