Graham Green podáva takúto zaujímavú fikciu:

Asi o dve storočia, keď svetu vraj bude vládnuť jediná svetová vláda a svet bude taký dokonalý a dokonale organizovaný, že si to ani nevieme predstaviť, príde kdesi do malého chudobného hotela schátraný, nenápadný starec. Objedná si izbu. Kým vystupuje hore schodmi, hotelový detektív si pozerá knihu hostí a pýta sa recepčného: Viete, kto to je? Nie. To je pápež. A kto je to pápež? Pýta sa recepčný.

Z úspešne potlačenej Cirkvi žije už len pápež, zvolený na konkláve pred tridsiatimi rokmi. Blúdi sem a tam s nádejou, že viera ešte prejaví znamenie života a tak sa zbaví desivej mory, že to, čo kedysi učil, čo prekvitalo, čo bolo v rozkvete, plné života, večné a nesmrteľné, nezomrie a nebude pochované spolu s ním. Pre štát je vlastne užitočný. Je vlastne živým dôkazom toho, že Cirkev je mŕtva. Vládcu tohto sveta nakoniec táto hra unaví a žiada si vidieť jej koniec. Chce v dejinách sveta zaujať miesto človeka, ktorý výstrelom z revolvera urobí koniec kresťanstvu. Dá si priviesť pápeža a vlastnoručne ho zastrelí. A vtedy, medzi okamihom, keď guľka zasiahla pápežovu hlavu, preletela hlavou vládcu sveta myšlienka: „A čo ak je to, v čo tento človek veril, predsa len pravda?“ V bolesti nad spáchaným činom sa zrazu rodí nový kresťan.

Nemyslím si, že by vývoj dal za pravdu takejto fantázii. Toľko Graham Green.

Prečo?

Pretože Cirkev stojí na pevnom základe, ktorý položil sám Ježiš Kristus, keď adresoval Petrovi slová: – Ty si Peter, skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.

Týmito slovami ustanovil Ježiš Petra za pastiera Cirkvi. Áno, toho jednoduchého človeka – rybára. Šimona – muža vody a člna. Jeho slová a gestá, jeho hlad po živote, po zázrakoch, ale i jeho strach pred smrťou a jeho odvahu zradiť, no i jeho úprimný plač pri zakikiríkaní kohúta, jeho vyznanie „Pane ty vieš, že ťa milujem“, i netrpezlivosť, s akou utekal ráno za svitania k hrobu, toto všetko nám dokresľuje Petrov portrét. V jeho osobe sa stretáva škandál, zapretie Krista a na druhej strane základ, skala, na ktorej sám Kristus buduje svoju Cirkev. Nie pre svoj charakter, pre svoju povahu bol ustanovený za základ Cirkvi, ale preto, že si ho Kristus vyvolil. Pán Ježiš sa Petra nepýta, prečo si ma zaprel, ale po tom všetkom mu kladie otázku: Peter, miluješ, ma? Miluješ ma väčšmi ako títo? Jeho odpoveď „Pane, ty vieš, že ťa milujem“ je oveľa úprimnejšia, ako tá prvá odpoveď, ktorú dal Ježišovi, keď sa vystatoval: „Aj keby ťa iní zapreli, opustili, ja nie“. Peter musel byť najprv pokorený. Musel sa sám najprv znížiť, zakúsiť na sebe pocit previnenia, musel sa stretnúť s hriechom pre svoju pýchu. Stačil jeden jediný Kristov pohľad, aby priviedol Petra k ľútosti.

Musíme si priznať, že aj my sa často staviame do pozície Petra. Pane, aj keby ostatní áno, ja nie. Ja nikdy nezradím, neopustím. Ja nie. A to často len pre našu pýchu, ktorá je koreňom každého hriechu, ktorá bola aj koreňom, príčinou prvého hriechu. Nechajme preniknúť Kristov pohľad. A jeho otázku – miluješ ma?

Pavol je pravý opak Petra. Muž vzdelaný, vyučený v škole najslávnejšieho učiteľa zákona Gamaliela, horlivý za zákon, za tradície otcov... A predsa. Nespoznal z mnohých proroctiev na prvýkrát Mesiáša, Božieho Syna Ježiša Krista. Aj on, najprv prenasledovateľ kresťanov, musí byť najprv pokorený vo svojej pýche, zrazený k zemi, aj on musí najprv zakúsiť vo svojom živote, kto je to Kristus, aj jeho musí najprv preniknúť Kristov pohľad až na dno duše. A po onom známom stretnutí s Kristom na ceste do Damasku v jedinom okamihu mení svoj postoj. Z prenasledovateľa kresťanov sa stáva najväčší hlásateľ Kristovho evanjelia v dejinách cirkvi. Spomeňme si na príklad na začiatku, ktorý v podobe fantázie vykreslil Graham Green. Vládca sveta pri streľbe na pápeža zacíti bolesť nad svojím činom a rodí sa z neho nový kresťan. Pokorený vo svojom vnútri práve ohavnosťou svojho hriechu.

Dve rozdielne postavy, ktoré si vyvolil Boh za svojich spolupracovníkov a prvých ohlasovateľov evanjelia sám Ježiš Kristus. Jednoduchosť a múdrosť. Peter a Pavol. Tak by sme ich mohli charakterizovať jedným slovom. Jednoduchý Peter a vzdelaný Pavol. Základ a stĺpy cirkvi, ktorá tu je už viac ako dvetisíc rokov. Raz prenasledovaná, raz na vrchole slávy.

Aj dnes sa často kritizuje táto ustanovizeň. O čo viac a horšie je to, keď kritika vychádza priamo z vnútra samej cirkvi. Spomedzi nás samých. Kvalita a svätosť cirkvi nezávisí len od pápeža, biskupov, kňazov, ale od všetkých, ktorí sú členmi Kristovej cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom. Kvalita a svätosť cirkvi závisí a bude rásť vtedy, keď sa každý z nás nechá preniknúť Kristovým pohľadom a odpovie na jeho otázku, ktorú kladie nám všetkým, nielen Petrovi: miluješ ma? Milovať Krista znamená milovať jeho telo, Cirkev, jednotlivé údy tohto tela, bratov a sestry.

Aj my môžeme svojou úprimnou odpoveďou, svojím životným postojom, svedectvom svojho kresťanského života prispieť k tomu, aby Kristova cirkev rástla. Každý svojím pričinením, prejavom každodennej viery, nezávisle od svojho postavenia, vzdelania. Tak ako Peter a Pavol. Prvý jednoduchý a druhý vzdelaný muž. Základy a piliere Cirkvi. Takým oporným pilierom sa môže a má stať každý jeden z nás.

Stanislav Brtoš