V deň sviatku slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda oslavujeme nielen týchto svätcov, ale možno povedať, že i „narodeniny“ kresťanskej viery na našom území. Pretože títo dvaja muži nám priniesli poklad viery. Tento sviatok nám má neustále pripomínať i našu povinnosť poklad viery chrániť a odovzdávať ďalším pokoleniam čistý a neporušený.

Prvé čítanie z Knihy Sirachovho syna nám hneď v úvode pripomína myšlienku: „Chváliť nám treba slávnych mužov.“ Áno, sv. Cyril a Metod sú slávnymi mužmi našej viery, našich dejín. Pretože vďaka nim sa k nám dostalo krásne Božie posolstvo našej kresťanskej viery.

Oni boli tí, ktorí dokázali vo svojom živote realizovať známe Kristove slová: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“ (Mk 16,15). Aj oni sa vybrali z vlastnej krajiny do cudzieho sveta, aby zvestovali Božie posolstvo spásy, Kristovo evanjelium na nových územiach, novým národom, ktoré sa ešte nestretli s Kristom, s jeho slovom, s jeho radostnou zvesťou.

Dvaja skromní muži, dvaja bratia. Tak by sme ich mohli v skratke charakterizovať i napriek ich vysokej hodnosti, vzdelanosti, napriek ich pôvodu zo vznešeného rodu, z mesta Solún.

Láska ku Kristovi ich poháňala už pred príchodom na Veľkú Moravu k hlásaniu evanjelia. Najprv u pohanských Chazarov pri Čiernom mori. Ako odmenu za ich postoj v službe Bohu, v službe Kristovi, dáva im Boh nájsť pozostatky svätého Klementa, pápeža.

Oni neskôr, na prosbu kráľa Rastislava, berú na seba úlohu vierozvestcov medzi Slovanmi. Zanechajú skvelé postavenie, rodinu, pohodlie, vlasť a vydávajú sa na ďalekú, neznámu, ale zato apoštolskú cestu.

Na nich sa uskutočňujú slová z Listu sv. apoštola Pavla Efezanom. „Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela...“

Stali sa učiteľmi pre nové národy. To prvé, čo zvestujú, je Božie slovo. Nie však v cudzej reči, ktorej nikto nerozumie, ale priamo v reči ľudu, ku ktorému boli poslaní a ku ktorému prišli. Aby čo najviac porozumel Božiemu slovu. Najprv zostavujú prvé písmo, potom prekladajú Božie slovo do vtedajšieho jazyka, životopisy svätých i obradné bohoslužobné knihy. Hlásajú a šíria vieru. A to aj napriek úkladom a neprajnosti či už zo strany pohanov, ale i zo strany nemeckých kňazov, ktorí sa cítia ohrození, a neskôr i nenávisti zo strany samého kráľa Svätopluka. Dvakrát sú obžalovaní v Ríme z bludárstva. No predsa dokážu obhájiť svoje počínanie, svoju misiu, svoje poslanie a získavajú si srdcia ľudu i samého pápeža.

No najväčšej pocty sa im dostalo od samého Boha vo večnej blaženosti. K tejto oslave sa pripájame i my v tento ich sviatok.

Koľko rokov muselo prejsť od ich príchodu k nám, na Veľkú Moravu, teda od roku 863, keď plody ich práce ocenil pápež Ján Pavol II.! Tiež Slovan, ktorý ich 31. decembra 1980 spolu so sv. Benediktom vyhlásil za spolupatrónov Európy.

Slová Krista adresované jedenástim učeníkom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ platia pre všetky časy. Títo dvaja slávni muži – sv. Cyril a sv. Metod – ich veľmi dobre pochopili. Sami sa stali otvorenými a vnímavými pre tieto Kristove slová. Stali sa živnou pôdou, do ktorej padlo Kristovo slovo. A akú úrodu prinieslo Božie slovo zasiate do dobrej zeme?

Na prvom mieste nám prinieslo dar viery. Už pred nimi sa tu hlásalo kresťanstvo prostredníctvom nemeckých misionárov. Ľud im však nerozumel. Preto ich práca bola bez úspechov. Až príchodom týchto dvoch bratov začalo kresťanstvo prenikať medzi široké masy ľudu.

S náboženstvom prišla k nám i kultúra. Kultúra sa v každom národe začína vznikom písma a prvými knihami. Toto nám poskytli sv. Cyril a Metod. Pozdvihli nový národ na vyššiu úroveň a vytvorili základ a predpoklady pre jeho ďalší rozvoj, zaradili ho do rodiny kultúrnych národov.

Aké pevné základy viery položili, keď náš národ zostal pevný vo viere aj napriek mnohým skúškam a súženiam. Strážme si tento poklad viery a odovzdávajme ho ďalej novým generáciám. V tom, v čom sme sa narodili, majú sa narodiť i tí, čo prídu po nás. V čom sme rástli a boli vychovávaní, musia byť vychovávaní aj oni. Čo sme dostali, to musíme odovzdať. Ak už nie nijakým iným spôsobom, tak aspoň tým, že budeme túto vieru upevňovať sami v sebe a vo svojich rodinách.

Viera – to je dar. Boží dar. Ale zároveň i zodpovednosť. Za nás, i za budúce generácie. Nemôžeme iba jednoducho povedať, že všetko je v poriadku. Keď sa pozrieme okolo seba, na vieru našu, i našich blížnych – je čo naprávať. Zodpovednosť za vieru – to nie je jednoduchá záležitosť. Koľko nevery, ľahostajnosti a pohŕdania vierou existuje v dnešnej dobe!

Prosme preto slovanských vierozvestcov, spolupatrónov Európy, aby sa vzmáhala viera, ktorú priniesli našim národom. Každý z nás má byť dedičom a pokračovateľom v tejto viere, i v práci sv. Cyrila a Metoda.

Stanislav Brtoš