Pred týždňom sme si priblížili podobenstvo o rozsievačovi. Dnes, v 16. nedeľu v období cez rok, nám Kristus predstavuje ďalšie tri podobenstvá o nebeskom kráľovstve, ktoré prirovnáva k roli, na ktorej vyrástla pšenica, ale i kúkoľ, o horčičnom zrnku, ktoré vyrastie v mohutný strom a tiež ku kvasu, ktorý všetko prekvasí.

Dve podobenstvá – o horčičnom zrne a kvase – sú akousi perspektívou do budúcnosti, ktorá je vždy pred nami. Nádejou, že môžeme očakávať vždy len to lepšie. Rast, rozšírenie, rozvoj či rozmach jeho kráľovstva.

Prvé podobenstvo, v ktorom sa spomína roľa, pšenica a pomedzi ňu prerastajúci kúkoľ – to je skôr prítomný, reálny stav.

Kristus využíval podobenstvá zo sveta, v ktorom žil, aby mu poslucháči lepšie rozumeli. Nesmieme ich však chápať v priamom zmysle slova, ale musíme v nich hľadať vždy hlbší význam. Čo sa teda skrýva v podobenstve o kúkoli na roli?

Roľou, či lánom, ktorý je posiaty dobrou pšenicou, je Kristova Cirkev. My hovoríme, že Cirkev má dva prvky. Božský a ľudský. Božský, to je prítomnosť Krista. Pretože Cirkev je iba tam, kde je prítomný Kristus. Ten ľudský vytvárame my, ľudia, pokrstení a krstom začlenení do Krista. A to, čo je ľudské, nie je dokonalé, sväté. To vieme podľa seba samých. Nikto z nás nie je dokonalý. My sme len povolaní k svätosti a dokonalosti – podľa vzoru Ježiša Krista. To sú slová Pána Ježiša, ktoré nám adresuje – Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Od samého začiatku to je vždy Cirkev svätcov, ale i hriešnikov. Týmto podobenstvom o kúkoli chce Kristus zdôrazniť, že nikdy nebude na svete tzv. „čistá“ Cirkev. Cirkev, ktorá by bola bez hriešnikov, ktorá by bola bez akýchkoľvek problémov, bez jediného sporu, bez ťažkostí. Ale vždy to bude Cirkev ľudí z mäsa a krvi, ktorí majú svoje chyby. Nikto nemôže povedať o sebe, že by bol bez nejakej chyby, ideálny vzor.

Naše pozvanie k dokonalosti ale neznamená, že budeme dokonalí vo svojom správaní – že bude bezchybné, neomylné, bez konfliktov. Dokonalejší nie je podľa evanjelia ten, kto sa vzorne správa, ale skôr ten, kto väčšmi miluje. Jediná ozajstná dokonalosť je dokonalosť lásky. Čo to znamená? Že dokážem prijať aj svoju slabosť, malosť, časté pády a priveľmi sa nad tým netrápim, aby ma to neoberalo o pokoj. Ale skôr dôverujem, že Božia láska je nekonečne dôležitejšia a cennejšia, než moje vlastné nedokonalosti a pády. Blahoslavení chudobní v duchu – lebo ich je nebeské kráľovstvo. Tak znie jedno z blahoslavenstiev. Blahoslavení tí, ktorí nerobia drámu zo svojej ľudskej úbohosti, ale ju prijímajú, pretože neskladajú všetku svoju nádej vo vlastné sily, ale predovšetkým v Boha. Boh sám je naším bohatstvom, on je tou mojou dokonalosťou, svätosťou, cnosťou... My všetci sme teda tou roľou, do ktorej je zasievané semeno. Semeno, Božie slovo, ktoré má vzklíčiť, rásť, dozrievať. K tomu potrebuje dostatok vlahy, živín, všetky podmienky nevyhnutné k životu a rastu. Prvotné podmienky boli vytvorené pri našom krste, keď sme boli zbavení dedičného hriechu a stali sme sa vďaka Božej milosti Božími deťmi. Tie každodenné sa dajú získať skrze sviatosť zmierenia. Výživu potrebnú k životu nám poskytuje Eucharistia. Sám živý Kristus.

To, čo bráni rastu zasiateho semena, Božieho slova, to sú moje previnenia, moje pády, moje každodenné hriechy. To je ten kúkoľ, ktorý vyrastá uprostred pšenice Božieho slova.

Kristova odpoveď učeníkom, keď sa ho pýtajú, čo urobiť, či vytrhať kúkoľ, alebo nie, je veľmi múdra. Chceš, aby sme išli a vyzbierali ho? To je reakcia apoštolov, reakcia človeka. Ľudská vlastnosť. Vidíme kúkoľ – chyby druhého človeka. Veľmi radi o nich rozprávame. Tak veľmi by sme ich chceli povytŕhať!

Skôr by sme sa však mali pozrieť na pole svojej vlastnej duše, čo tam rastie. Či moje vlastné pole nie je ešte viac zarastené ako to, ktoré vidím u druhého. Najprv si musím urobiť poriadok doma, vo svojom vnútri, u seba samého. Ten nikto neurobí za mňa, len ja sám.

Kristus hovorí jasne – ešte nie je čas. Ešte nie je žatva. Boh je Pánom času. On má s nami trpezlivosť po celý náš život. Trpezlivosť s našimi chybami, nedostatkami, hriechmi. Azda nikto nie je taký trpezlivý ako On. Koľkokrát som vyplel pole vlastnej duše skrze sviatosť zmierenia. A ako som sa staral či starám o to svoje pole? Znova a znova zarástlo. Koľko kúkoľa sa znova ukázalo v plnej svojej kráse. Samozrejme, kráse v tom obraznom vyjadrení. Kráse v úvodzovkách. Pretože burina nikdy nemôže byť krásna, burina vždy ostane burinou.

Sám Boh nám necháva teda čas – celý náš život. Až potom príde tá záverečná žatva. Až tam bude definitívny koniec, kde už nemožno nič naprávať. Vtedy sa naozaj bude triediť do stodoly, alebo do ohňa. Do Božej stodoly, alebo ohňa večného zatratenia.

Ako je to so mnou, s mojou dušou, s poľom – na ktoré sa zasieva semeno Božieho slova? Viem si predstaviť, že už teraz by nastala žatva v mojom živote? Mám pevnú istotu, že by som sa ocitol v Božej stodole? To sú otázky, na ktoré si musím odpovedať každý deň. A ktoré si musím denno-denne klásť, ak chcem obstáť v Božom kráľovstve a vojsť do neho.

Ja už tu, na tejto zemi môžem prežívať Božie kráľovstvo. Veď Kristus povedal: Božie kráľovstvo sa priblížilo, je medzi vami, uprostred vás. On sám nám ho prišiel ohlásiť. Snažme sa, aby sme čo najplodnejšie využili čas nášho vlastného dozrievania, aby sme boli pripravení na deň žatvy. Aby sme boli poľom čistým, s minimom buriny, ktorá sa občas primieša do nášho každodenného života.

Stanislav Brtoš