Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.

Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.

No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘

Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘

On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.

A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.

Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18,21-35)

Ak by som teraz na úvod položil otázku: je niekto medzi nami, kto sa ešte na nikoho v živote nehneval? Myslím, že by sme mohli hľadať veľmi dlho a nenašli by sme asi nikoho, kto by mohol čestne prehlásiť, že sa naozaj nikdy na nikoho nehneval.

Hnev – to je čosi v nás ľuďoch, čo nás oberá veľakrát o pokoj nášho vnútra.

Aj Peter – človek prichádza ku Kristovi a pýta si radu. Asi má aj on problém s hnevom. Vie, že je potrebné odpustiť. Ale v jeho otázke – koľkokrát – by sme mohli nájsť skryté vlastne to, že nevie, ako.

Teda vidíme, že liekom na hnev je odpustenie. Liek je ale potrebné užiť správne. Ak chceme odpustiť, najprv sa musíme naučiť, ako. A ak to chceme vedieť naozaj dobre, tak musíme vedieť aj niečo o tom, čo odpustenie nie je.

Odpustenie nie je v žiadnom prípade pocit, ani tvárenie sa, ako by sme neboli poranení. Nie je to ani snaha ospravedlniť niečie previnenie proti nám, ale ani to, že človekovi, ktorý nám ublížil, musíme znova dôverovať. Ba odpustiť neznamená ani zbaviť niekoho bremena zodpovednosti za previnenie.

Ak teda vieme, čo odpustenie nie je, potom môžeme pristúpiť k tomu, aby sme vedeli, čo odpustenie je. Aby sme skutočne odpustili z celého srdca, aby sme mali srdce skutočne slobodné a tým aby sme boli slobodní aj my.

Odpustenie – to je moje osobné rozhodnutie (nie nikoho iného za mňa) počúvať a poslúchať Boha (on mi vždy dobre radí) a svoj život postaviť do takej roviny, ktorá nepripustí, aby postoje a správanie druhého ovplyvňovali moje vlastné konanie a rozhodovanie.

Skúsme túto formuláciu, ktorá sa môže zdať zložitá, rozložiť na drobné.

Odpustenie je predovšetkým vedomé rozhodnutie – síce niekedy ťažké, ale Boh nám dá k tomu potrebnú silu, ak chceme skutočne odpustiť. Aj keď sa v nás mnohé vzpiera, vzdoruje, naše zmysly môžu kričať nie, neodpustím, aj tak sme schopní odpustiť.

Rozdiel je v tom, či povieme: ja nemôžem odpustiť, alebo ja nechcem odpustiť. Odpustenie – to je rozhodnutie osobné. Ani Boh nás nemôže zbaviť tohto osobného rozhodnutia, pretože ja som slobodný vo svojich rozhodovaniach. Ale moje osobné rozhodnutie je aj poslúchať Boha. Odpustiť nie je len dobrá rada do života, to je Boží príkaz. (V prvom čítaní v Knihe Sirachovcovej je to vyjadrené myšlienkou „Pamätaj na prikázania a nezachovávaj hnev voči blížnemu“.) Ja nielenže môžem odpustiť, ja potrebujem odpustiť, aby som znova mohol pocítiť slobodu, ktorá znova zaplavila môj život.

Odpustenie – to znamená nastaviť svoje srdce Božiemu vplyvu. Ja môžem na cestu odpustenia nastúpiť vtedy, ak nadviažem najprv spojenie s Bohom. Najprv potrebujem nasmerovať svoje srdce smerom k Bohu a potom narovnávať svoje narušené vzťahy s človekom. Len so srdcom odovzdaným Bohu viem vykonať príkaz odpustenia a zmierenia.

Rozhodujúca otázka: som naozaj rozhodnutý vykonať to, čo Boh odo mňa žiada? Čo je protiklad poslušnosti? Neposlušnosť. Keď neposlúchame, sme sami neposlušní. A neposlušnosť je nič iné ako hriech. Ak sa rozhodnem neodpustiť, rozhodujem sa hrešiť. V 66 žalme môžeme čítať krásny citát: keby som v srdci nosil hriech, či počul by ma Pán?

Každá sv. omša je príležitosťou na to, aby som odpustil všetko, čo som ešte nedokázal odpustiť – aby som z Božieho chrámu vždy odchádzal so slobodným srdcom, zbavený toho veľkého bremena, ktoré mi nedá pokoj v srdci a tlačí ma k zemi. Prosme Boha, aby nám všetkým dal silu i milosť k tomu, aby sme vedeli vždy v pravý čas a na správnom mieste odpúšťať.

 Stanislav Brtoš

Stanislav Brtoš
Sedem Kristových slov z kríža

1. Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia

Kto vie všetko a múdro
presne, ako sa má
bez jedinej chyby

aby bolo vľúdno
a duša nebola sama
ale zbavená viny

tak kto teda len
iba On jediný
čo z kríža volá

Bože, teraz už viem
čo znamenajú slová – odpusť im
o tom je Božia vôľa.