Ježiš povedal veľkňazom a starším ľuďom: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel.

Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“

Odpovedali: „Ten prvý.“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“ (Mt 21, 28-32)

Božie slovo nasledujúcej nedele je slovom Ježiša Krista vyjadrené podobenstvom. Pán Ježiš veľa rozprával v podobenstvách. Niektoré sú veľmi zrozumiteľné. Azda najkrajšie je podobenstvo o márnotratnom synovi. Tomu rozumie každý. Je o láske Boha Otca voči človekovi. Každý z nás ho prežíva v konkrétnej podobe, keď v pokore vyznáva pravdu pred Bohom o sebe samom.

O čom je dnešné podobenstvo? Ak márnotratný syn je o láske, hospodár o dobrote, to dnešné je o vzťahu. O vzťahu medzi Otcom a deťmi, o vzťahu úprimnosti a pravdy.

Každý vzťah musí byť postavený na úprimnosti a pravde. Ten ľudský, i ten Boží. Ak nie som úprimný a pravdivý voči človekovi – ten vzťah nemôže byť správny. Ak nie som úprimný – aký je to vzťah? Ak nie som pravdivý, ani vzťah nemôže byť zdravý. Ak nie som úprimný a pravdivý voči sebe, tak si nedôverujem.

O čo viac musí byť úprimný a pravdivý môj vzťah voči Bohu?

Boh ma pozval do vzťahu od chvíle stvorenia. To je pozvanie každého človeka. Ten vzťah ja vytváram tým, že Boh vložil do mňa to Božie, Boží obraz, podobu, ktorú nosím v sebe.

Ako má teda fungovať môj vzťah voči Bohu?

Každý vzťah musí spĺňať isté podmienky, vtedy je zdravý. Týmito podmienkami je Božie Desatoro. Nič iné ako dve kamenné tabule, na ktoré Boh napísal podmienky správne fungujúceho vzťahu. To nie je nič iné, ako dva Kristove príkazy. Tá prvá tabuľa – to je Kristov príkaz lásky k Bohu: láska z celého srdca, mysle, duše, z celej sily. Tá druhá tabuľa – to je vzťah k človekovi: milovať blížneho ako seba samého.

Vzťah lásky vyjadrený smerom od Boha k človekovi. Ten ale musí platiť i obrátene – od človeka k Bohu. Milovať seba – to nie je nič iné, ako milovať Boží obraz, ktorý nosím v sebe. Milovať blížneho – znova milovať Boží obraz, ktorý musím vidieť aj vo svojom blížnom. To je už len krôčik k tomu, aby som miloval Boha. Ak totiž milujem Boží obraz, akoby som nemiloval originál, či samotného umelca? Boha? Láska má teda obojstrannú platnosť. Smerom od Boha k človekovi, i smerom od človeka k Bohu. To je ten pravý vzťah, ktorý budujem po celý život. Je postavený na láske, pravej láske.

Toto je Božie slovo. Božia reč, ktorej musím rozumieť a ktorú sa musím učiť po celý život.

K tomu nás pozýva Panna Mária – správne rozumieť Božiemu slovu. Správne rozumieť Božiemu slovu môžem vtedy, keď budem ovládať Božiu reč. A Božou rečou – to je láska. Láska Otca voči svojim deťom.

Každé dieťa rozumie reči svojich rodičov. Aj my ako Božie deti by sme mali dobre rozumieť reči svojho Nebeského Otca.

Matka je vždy tá prvá, ktorá naučí rozprávať svoje dieťa. Mária nám povedala – všetkým – na svadbe v Káne: urobte všetko, čo vám povie. A On nám skutočne hovorí – čo máme robiť, v svojom slove, v Božom slove, v tej radostnej zvesti – evanjeliu Ježiša Krista. Sv. Hieronym to vyjadril veľmi pekne a výstižne: – Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.

Tak, ako sa malé dieťa učí v škole čítať, aj my v tej Máriinej a Ježišovej škole sa musíme nielen raz, ale neustále učiť čítať Božie slovo. Aby sme mohli správne fungovať vo vzťahu k Bohu, vo vzťahu k Nebeskému Otcovi. Toto nás prišiel naučiť Kristus a toto nás učí cez svoje slovo – Božie slovo – slovo živého Boha, Božej reči. Vtedy budem Boží, ak budem ovládať Božiu reč. Reč lásky, ktorou sa mi neustála prihovára sám Boh.

Stanislav Brtoš

Stanislav Brtoš
Púť človeka

Až pochopíme Lásku
prúdy vôd potečú
touto zemou

a neviem koľkú vrásku
spočítaš, i roky ti utečú
všetko bude zmenou

zažiješ nelásky pritom
i zloby, veľa sváru
a či nepokoja

mnohé už nebude hitom
prejdeš i cestu krivočiaru
a bude iba tvoja

múdro i nerozumne
ako každý iný
budeš konať

asketicky i konzumne
vinný i nevinný
jasať a či stonať

a nakoniec príde
očakávané stretnutie
s Láskou samou

potom uvidíme
to Ducha vanutie
až prejdeme slávobránou
večnosti.