Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľuďom v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.

Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.

Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.

Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel.

Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘

Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 1-14)

Keď sa niekde hovorí o nás, vtedy veľmi rýchlo dokážeme zbystriť svoju pozornosť. Aj nedeľné evanjelium 28. nedele v cezročnom období je o každom jednom z nás – o pozvánke, ktorú nám Kristus posiela cez dnešné podobenstvo o kráľovi a svadobnej hostine jeho Syna do Božieho kráľovstva.

Podobenstvo rieši jeden dôležitý problém – vôľu Boha spasiť všetkých ľudí prostredníctvom Ježiša Krista. Kráľom je Boh, jeho synom je Boží Syn Ježiš Kristus, pozvaní hostia predstavujú ľudí a ich rôzne postoje k tomuto pozvaniu a tým k svojej spáse.

Pozrime sa bližšie na to, kto všetko patrí do nebeského kráľovstva cez toto podobenstvo. Kráľ – ktorý je Nebeský Otec. Syn – ktorým je Ježiš Kristus. Do kráľovstva patria aj svadobní hostia. Preto Kristus na inom mieste hovorí – nebeské kráľovstvo je medzi vami.

Pozrime sa na to, kto dostáva pozvánku. Ak niekoho pozývame na svadbu, na nejakú oslavu, na promócie, tak pozvaní sú tí, ktorých poznáme. Aj ten, kto pozýva, nás pozná, aj my poznáme toho, kto pozýva.

To isté musí platiť aj o Božej pozvánke do Božieho kráľovstva na svadobnú hostinu. Pozývateľ je sám Boh. Tu nie je problém, či nás pozná alebo nie. Všetci sme Božie stvorenia, Božie deti, vyšli sme z dielne Božieho majstra ako prekrásne umelecké dielo. Originálne, jedinečné, neopakovateľné. Boh pozná každého z nás po mene. Boh pozná svoje milované deti. Sväté Písmo hovorí, že sme stvorení na Boží obraz a Božiu podobu.

Otázka je, či my dostatočne poznáme toho, kto nás pozýva. Boha, ktorý posiela pozvánku spásy, pozvánku vstupu do Božieho kráľovstva a samého Krista, ktorý nám ju prišiel doručiť na túto zem, keď sa stal jedným z nás. Poznať Krista, to znamená žiť Krista vo svojom živote. Povedané slovami apoštola Pavla – už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Treba poznať jeho evanjelium – požiadavky, podmienky, ktoré sú potrebné na vstup do Božieho kráľovstva. Poznať a žiť túto radostnú zvesť. Prežívať život v spojení, v spoločenstve s Kristom. Ak poznám Krista – poznám i Otca. Znova slová Ježiša Krista – kto vidí mňa, vidí Otca. Mohli by sme ich pozmeniť a povedať – kto pozná Krista, pozná i Otca. My sme krstom dostali ten prekrásny dar – vieru v Boha, v Ježiša Krista – vlastne úplne zadarmo, bez akejkoľvek zásluhy. Môžem spokojne o sebe povedať a prehlásiť slovami apoštola Pavla – že nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus?

Pozrime sa na to, čo znamená dar viery, dar poznania Boha pre človeka. To nie je také samozrejmé, ako si niekedy myslíme.

Jedna francúzska kniha – Svetlo nad popraviskom – prináša takýto skutočný príbeh.

Rozpráva o mladom mužovi, ktorý od rodičov nikdy nepočul o Bohu, o viere. Ako mladý prežil život v skupine mravne vykoľajenej mládeže. Nasledovala nehoda, potom lúpež banky, vražda človeka, väzenie.

Vo väzení opisuje svoj stav. Neverí v Boha, ani v náboženstvo. Takémuto človekovi Boh adresuje pozvanie k viere cez väzenského pátra, právneho obhajcu a jeho spolužiaka, kňaza, ktorý mu píše do väzenia povzbudzujúce listy. Boh si hľadá cestu k človekovi.

Sám o tom neskôr píše: Po roku premýšľania vo väzení som zakúsil, čo je to dar viery, ktorý mi daroval sám Boh. Ten, o ktorom som bol presvedčený, že je mŕtvy a on naopak, žije a nechce moju smrť. Vtedy som pochopil, že existuje niekto, kto mi dokáže odpustiť. Teraz žijem v radosti, ktorú mi nemôže vziať ani myšlienka na moju smrť, ktorá ma čaká. Som totiž odsúdený na popravu.

Človek, ktorý prijal Božie pozvanie. Koľko ho to stálo! Čo všetko musel podstúpiť vo svojom živote! A predsa – Boh aj jeho pozval a on nakoniec neodmietol.

My nie sme ani zločinci, nesedíme v žalári, ani nemáme na svedomí vraždu, nikto z nás nie je odsúdený na popravu. Mám radosť z toho, že som Bohom pozvaný? Že mám osobnú pozvánku od Krista do Božieho kráľovstva? Pochopil som, ako mladý muž z uvedenej knihy, čo znamenajú slová: Boh je láska?

Chráňme si vzácnu pozvánku do Božieho kráľovstva, ktorú máme vo svojich rukách. Amen.

Stanislav Brtoš