Dozaista sa vám stalo, že ste mali po bohoslužbe pocit neúplnosti. Akoby v nej čosi chýbalo. V tomto prípade ním mohla byť neprítomnosť zvuku kráľa hudobných nástrojov, organu. Keď ho počujeme, zdá sa nám to samozrejmé, keď nie, chýba nám. Tento najväčší a najzložitejší hudobný nástroj ovláda predspevák alebo zbormajster.

Úloha cirkevného hudobníka, kantora, je pomerne zložitá, je organistom, klaviristom a sprevádza veriacich zo spevníka. Túto službu na našich slovenských bohoslužbách vykonáva len 25-ročná Zita Tóthová Teleková. S jej menom ste sa mohli stretnúť vo vlaňajšom 19. čísle Ľudových novín, kde sme písali, že v budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore a. v. sa stala novou kantorkou. Po tragickej smrti Imricha Sárköziho od septembra v Kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha sprevádza aj katolícku slovenskú svätú omšu.

– Kde ste sa naučili po slovensky?

– Narodila som sa v Cegléde, ale matka pochádza zo Slovenska. Celá rodina býva v okolí Hurbanova. Väčšinu detstva som strávila tam. Preto som sa naučila po slovensky, lebo z príbuzných niektorí nehovoria po maďarsky. Museli sme sa však nejako dohodnúť medzi sebou, nájsť spoločnú reč. Otec bol pôvodom Maďar, jeho som stratila v tomto roku, takže domov chodím už len na Slovensko, do Ceglédu nie. Bývam však v Ture. Odtiaľ dochádzam do Budapešti na Hudobnoumeleckú univerzitu Ferenca Liszta, kde študujem odbor Cirkevná hudba. Na ďalšej škole navštevujem mediálne a komunikačné štúdiá, ktoré teraz zanedbávam, predĺžila som si štúdium o jeden rok, lebo je veľa úloh okolo diplomovej práce. Popri tom vyučujem solmizáciu a teóriu hudby na štyroch školách a, samozrejme, hrám na organe.

– Podľa vás, v čom sa zmenila úloha kantora za posledných sto rokov?

– Kantor už dnes nemá úlohu, jeho neprítomnosť nepredstavuje problém. Aj bez neho môže fungovať pobožnosť. Predtým však mal rozličné úlohy. Viackrát som videla, že v protestantskej cirkvi je ženská kantorka. Medzi katolíkmi zastupujú túto funkciu najmä muži. Keď ma však vyhľadali, s radosťou som prijala pridelenú úlohu a budem sa ju snažiť vykonávať čo najlepšie. Síce ešte neviem, aké sú zvyky v tejto spoločnosti, ale prispôsobím sa im. Keď mi niečo nepôjde, samozrejme, požiadam o pomoc. Som evanjelička a terajšia úloha je aj pre mňa nová.

– Je v súčasnosti záujem o toto „povolanie“?

– Keby som hodnotila aktuálnu situáciu, je veľa kantorov. Nie je druhoradé ani to, na akej úrovni sa zdokonaľujú týto ľudia. Preto som sa prihlásila na univerzitu, lebo som chcela mať aj iný odbor. Niektorí dokončia len kurz alebo podobné odbory na kresťanských školách. Sú však aj takí, ktorí kantorstvo nevyštudujú, ale naučia sa ho autodidakticky. V národnostnej sfére už to nevyzerá tak ružovo. Myslím si, keby boli kantori, ktorí vedia aj po slovensky, nevyhľadali by mňa. Bol by tam muž, ktorý sa naplno vie venovať tejto službe. Pre pandémiu koronavírusu zo Slovenska tentoraz nemohol nikto prísť. Ľudia sa však nebijú o túto pozíciu, lebo platy sú mizerné. Len tak sa oplatí vykonávať službu, keď nie je prvotným zdrojom financií.

– Sú veľké rozdiely medzi kresťanskými spoločenstvami? Aké bolo vpadnúť do nového?

– Sú menšie odchýlky. Každé spoločenstvo má svoje tradície a zvyky. Samozrejme, sú aj podobnosti, ktoré sa snažím využiť. Našťastie, veľmi rýchlo si človek zvykne. Pravdupovediac, každý týždeň som navštevovala evanjelické bohoslužby, ale nemohla som nikdy ostať do konca, lebo som mala aj inú službu. Keď ma naposledy vyhľadali, pomyslela som si, že raz mesačne by som zvládla jednu svätú omšu. V tejto komunite tiež stretávam ľudí, ktorých poznám z videnia. Verím, že časom sa s viacerými spoznám.

– Okrem hudby sa venujete viacerým koníčkom, ktoré tiež súvisia s muzikou.

– Je to zaujímavé, ale áno. Napríklad vlani sme vytvorili skupinu. V repertoári sme mali stredovekú svetskú hudbu, ktorá sa veľmi podobala na populárnu. Prišla však koronakríza a nemohli sme v tom pokračovať. Teraz mám len cirkevnú zložku. Mne je najbližšia ľudová hudba. Manžel je cimbalista v kapele Zagyva banda, v ktorej zvyknem aj spievať. Venovala som sa ľudovej hudbe, ale nemala som čas vstúpiť do nejakej kapely a úplne sa jej oddať. Keď sa mi však naskytne príležitosť, skúmam ju, porovnávam. Odjakživa som hrala na piane a chcela som aj na organe. Všetko sa navzájom dopĺňa, aj ľudová hudba s cirkevnou hudbou. Trebárs vyučovanie solmizácie prišlo tak, že som zložila skúšku, a rada pracujem s deťmi. Pár rokov som učila aj predmet hudobná výchova. Teraz však všetku energiu vkladám do štúdia a jeho ukončenia.

– Podľa vás, ako by sa dalo prinavrátiť slovenčinu medzi Slovákov v Maďarsku?

– Vidieť, že sa stráca tento jazyk, zabúda sa na neho. Moja stará mama bola dvojjazyčná, otec Slovák a matka tiež ovláda dva jazyky. Z mojich súrodencov, brat vôbec nehovorí cudzím jazykom. Sestra sa snaží, ale ona tiež uprednostňuje maďarčinu. Slovenčinu veľmi nepoužívam ani ja. Len v rámci rodiny na Slovensku, v každodennom živote vôbec. Myslím si, že jej prinavrátenie sa skrýva v ľudovej hudbe. Programy národnostných kapiel sú príťažlivé pre mládež. Myslím si, že má rada takéto príležitosti na stretnutia, aj keď mnohí sú proti tomuto tvrdeniu. Na týchto podujatiach ľudia majú možnosť čosi sa naučiť z daného jazyka a oboznámiť sa s kultúrou danej národnosti. Mohla by to byť cesta k udržiavaniu jazyka pri živote, lebo spoločenstvo má veľkú silu, vytvára veľmi dobré podmienky, ovplyvňuje jedinca. Tí, ktorí sú teraz rodičmi, možno o niekoľko rokov starší odo mňa, vidia, že komunikácia v iných jazykoch nie je zanedbateľná. Keď si ju niekto môže dovoliť v danom spoločenstve, dozaista ju bude pozitívne hodnotiť.

– Aké máte krátkodobé plány do budúcnosti?

– V budúcnosti by som si chcela nájsť v okolí bydliska prácu a založiť si rodinu. Kantorstvu sa však aj naďalej chcem venovať.

– Prajeme vám veľa úspechov a energie.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: Z. Tóthová Teleková