Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob.

Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: ‚Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘

Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘

Ale múdre odvetili: ‚Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘

No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili.

Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: ‚Pane, Pane, otvor nám!‘ Ale on im povedal: ‚Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.‘

Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“ (Mt 25,1-13)

Nie je deň, v ktorom by sme nepočuli nejakú správu. Radostnú, menej radostnú i veľa smutných. Správy, ktoré sa nás dotýkajú viac, či menej. Raz však príde deň, v ktorom zaznie správa, ktorá bude adresovaná všetkým, nikoho neobíde a pre všetkých zaznie – Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety. Táto správa by mala byť tou najradostnejšou správou, akú sme mohli v živote počuť. Ale či bude skutočne tou najradostnejšou, o tom rozhodujem aj ja. Svojím životom, či som naozaj pripravený na stretnutie s Bohom, s Ježišom Kristom, či som skutočne pripravený na Kristov druhý príchod, aby som vošiel na svadobnú hostinu do Božieho kráľovstva.

Všetci ta túžime vojsť. To je zmysel a nádej nášho života. Naša viera vo večný život v spoločenstve Boha, Ježiša Krista. Ale či tam skutočne budem môcť vojsť, to je aj rozhodnutie Božie. Teraz o tom rozhodujem ja, vo svojej slobode Božieho dieťaťa. Všetkým tým, čo si volím vo svojom živote. Čo si vyberám, čomu dávam prednosť. Žiť v slobode – to je úžasná hodnota. Ale i zodpovednosť. Aby som dokázal správne vyberať len to, čo je hodnotné pre môj ľudský život.

Aj Kristus bude vyberať spomedzi nás. Nie preto, že by on chcel robiť nejaký výber. Ale preto, že ja som si možno vyberal v živote nie to, čo je potrebné pre život s Bohom, že som si vyberal možno to, čo bolo síce na prvý pohľad pekné, príjemné, čo i spôsobovalo veľa radosti, potešenia, alebo to bolo iba chvíľkové. Nemalo to v sebe žiadnu trvácu hodnotu. A už vôbec nie hodnotu Božiu. Hodnotu večného života. On vyriekne slová – Poďte, požehnaní môjho Otca, alebo vyriekne iné slová: Nepoznám vás.

Dnešné evanjelium, podobenstvo, ktoré sa nám v ňom predkladá, sa nás pýta na základné otázky nášho života. Ide v ňom o našu spásu a cestu k Bohu. Ten, ktorý nás stvoril bez nás, ktorý nás vykúpil skrze Krista bez nás, nechce nás spasiť bez nás. Preto ani my nesmieme spať, ale bedliť.

Sú v živote veci, ktoré možno zopakovať, ak sa nám nevydaria. Môžeme sa k nim vrátiť, prehodnotiť, urobiť ich ešte raz. Ale sú aj veci, ktoré opakovať nemožno. A nemožno opakovať iste ešte raz ľudský život. Každý ho prežívame iba raz, jeden jediný raz v celej jeho kráse, originalite, tak, ako sme ho dostali ako úžasný, nádherný dar od samého Boha.

My sme nedostali len obyčajný ľudský život. Dostali sme oveľa viac. Dostali sme život Boží. Život Božieho dieťaťa. Život Ježiša Krista. Otázka ale stojí takto – kto je pre mňa Kristus? Ako ja sám prijímam Ježiša Krista do svojho života? Je totiž veľký rozdiel v tom, ako ho prijmem. Aj Kajfáš prijal Krista, ale čo s ním urobil? Odsúdil ho. Aj Pilát prijal Krista, ale čo vykonal? Vydal ho na smrť. Aj rímski vojaci ho prijali do svojich rúk – aby ho ukrižovali.

Ale keď pozrieme na to, ako ho prijala Mária do svojho života, ako ho prijali sestry Marta a Mária, ako ho prijímal Lazár, ako ho prijala Samaritánka pri studni, Zachej vo svojom dome, to je iste rozdiel. Prijali ho ako novú hodnotu do svojho života, ktorá ich celkom zmenila. Kristus sa stal pre nich skutočne životom v tom najsprávnejšom a najopravdivejšom slova zmysle.

Aj ja sa môžem niekedy správať voči Kristovi ako Kajfáš, Pilát, rímsky vojak. Vždy vtedy, keď ničím v sebe obraz Krista. Skôr by som sa ale mal správať ako Lazár, Mária a Marta, Mária Magdaléna, Samaritánka, Zachej. Títo všetci stretli Krista a už ho viac neopustili. Kristus totiž dokázal zmeniť ich životy. Oni boli skutoční Kristovi priatelia, ktorí po stretnutí s Kristom zmenili svoje zmýšľanie, svoj život tým správnym smerom. A čo ja? Ako sa mení môj život pri stretnutí s Kristom?

Koľkokrát sa s ním stretávam. Napríklad pri svätej omši. Sv. omša – to je pozvanie na svadobnú hostinu Baránkovu – nielen kdesi tam, vo večnosti, kam smeruje každý ľudský život. Už tu na zemi môžem prežívať moju účasť na svadobnej hostine Baránkovej. Preto slová Krista o pripravenosti neplatia len na poslednú chvíľu nášho života, ale na každý deň. Byť pripravený na každú sv. omšu – ako na hostinu Baránkovu. Na svoj súd nemusíme čakať až do smrti. Stojíme pred súdnou stolicou vždy, keď vstupujeme do neba, čiže pri každej sv. omši. Sv. omša – to je skutočne zostúpenie neba na zem. Kristov príchod. Prebývanie Boha uprostred ľudu.

Stanislav Brtoš