Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.

Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu.

Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.

Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

(Mk 1,1-8)

Sme svedkami toho, že v dnešnom svete sa stavajú mnohé cesty, diaľnice. Každá stavba cesty je iste veľmi náročná. Najťažšie úseky sú tie, ktoré sa budujú v horách, v kopcoch. Človek si dokáže s nimi poradiť tak, že ich prekoná vybudovaním tunela a v prípade priepastí stavbou mostov. Samozrejme, popri tom treba prekonať veľa iných prekážok. Skaly, stromy, potoky, rieky... Koľko práce a námahy stojí človeka, kým toto všetko zdolá a prekoná, aby postavil peknú, pohodlnú cestu, ktorá spája jednotlivé mestá. A predsa – vie si pripraviť pohodlnú cestu, po ktorej sa dá bezpečne jazdiť.

Dnešné evanjelium hovorí o niečom podobnom: Ján Krstiteľ ohlasuje ľuďom, ktorí prišli za ním na púšť: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky.

Ak totiž vieme budovať ľudské cesty, ktoré nás spájajú a zbližujú, o čo viac by sme mali vedieť pripraviť cestu pre Boha, cestu Božiu v našom ľudskom živote. Cestu do nášho ľudského srdca.

Boh si postavil cestu – tú najkrajšiu – aby mohol prísť k človekovi. Cez svojho Syna Ježiša Krista. Aby po nej mohol zostupovať do nášho ľudského srdca. Cestu, ktorú by sme mohli pomenovať, že je cestou lásky. Postavil tú najkrajšiu diaľnicu pre človeka, po ktorej Boh zostupuje skrze Krista k nám a po ktorej my môžeme zase vystupovať smerom k nemu. To sú slová samého Krista: „Ja som cesta, pravda a život“. Cesta Božia, ktorá vedie priamo do Božieho kráľovstva a po ktorej je pozvaný kráčať každý človek.

Samozrejme, že každú cestu je potrebné udržiavať počas celého roka. Aby sa na nej bezpečne jazdilo. Aj tú Božiu cestu, ktorú postavil Boh a ponúkol pre človeka, je potrebné udržiavať v bezpečnom stave.

Okrem Božej cesty je tu ale ešte niečo, čo sa nám tiež ponúka do cesty nášho života. Nie síce dielo Božie, ale dielo, ktoré pochádza od niekoho iného. Cesta pokušenia, cesta hriechu.

My sa nachádzame veľakrát na rázcestí, na križovatke svojho vlastného života. Stojíme pred voľbou, ktorou cestou sa vybrať. Ktorá je tá správna. Či cestou Božou, cestou lásky, cestou odpustenia, alebo si volíme inú cestu – cestu hriechu.

Isť po Božej ceste, po ceste Krista – znamená najprv ho poznať a zvoliť si ho za sprievodcu. Ak kráčam spolu s Kristom, tak sa mi určite bude ľahšie kráčať. Je iste veľký rozdiel v tom, ak sa vyberiem niekam do neznáma sám. Nepoznám cestu a môžem rýchlo zablúdiť. Ale keď sa vyberiem s niekým, kto cestu pozná, kto tam už raz bol, tak mám istotu, že cestu zvládnem, že mi ukáže ten správny smer.

My všetci putujeme po ceste života k jednému jedinému cieľu. Do večného života, do Božieho kráľovstva, k svojej spáse. A kto iný môže byť tým najlepším sprievodcom, ak nie ten, kto prišiel odtiaľ k nám na túto zem, ak nie Ježiš Kristus? On sám nám hovorí o večnom živote tieto slová: A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

Večnosť – tú si budujeme už tu na zemi. Práve tým, po akej ceste svojho života kráča. Akú cestu si volím a vyberám.

Ak by sme mali byť úprimní v tejto chvíli, tak na otázku, po akej ceste som doteraz viac kráčal, tak by sme asi všetci spoločne mohli povedať, že možno oveľa častejšie cestou hriechu. My vieme, že hriech je niečo zlé, čo uráža Boha. A napokon doplatím naň len ja sám. Stratou všetkého Božieho, čo mi Boh dáva do života. Slobodu – lebo hriechom sa stávam jeho otrokom; milosť Božiu – lebo hriechom sa milosť ničí, stráca; čisté srdce – lebo hriech ho poškvrňuje; priateľstvo s Bohom – lebo si volím nie Boha za priateľa, ale hriech a jeho pôvodcu; pokoj v duši – lebo hriech ma celého vnútorne ničí; radosť – lebo po hriechu nastupujú výčitky svedomia.

Čo všetko strácam, a predsa to robím. Volím si to najnesprávnejšie pre seba. Preto tá výzva Jána – kajajte sa, pripravte cestu Pánovi.

Ak nás Boh obdaroval v živote mnohými darmi, tak jeden z nich je veľmi vzácny. Práve pokánie v živote človeka. Tým znova pripravím cestu pre Boha do svojho srdca. A on i vráti všetko to, čo som stratil. Odstráni z Božej cesty, ktorú som si zatarasil svojimi hriechmi, všetky prekážky.

Pripraviť cestu Pánovi – to nestačí len raz, ale neustále. Lebo nikto z nás nemôže povedať, že je bez hriechu. Ak chcem v plnom význame prežiť advent ako radostné očakávanie, tak skutočne jedine cez pokánie. Aby som mohol znova spojazdniť narušenú cestu lásky, cez ktorú Boh chce prichádzať ku mne.

Stanislav Brtoš