Napriek ťažkým skúškam tohto roku sa život celkom nezastavil. Z času na čas máme príležitosť oslavovať veľké skutky príslušníkov slovenskej komunity v Maďarsku. Prednedávnom v Sarvaši krstili knižky. Jednou z nich je dvojjazyčná publikácia Tibora Mótyána o slovanskom reformátorovi, Jurajovi Tranovskom, Tranoscius.
Pri tejto príležitosti sme sa zhovárali s osvetárom na dôchodku, ktorý 30 rokov odprevádza evanjelických zosnulých, slovenských, aj maďarských, na ich poslednej ceste. Ostatných 15 rokov, ak ho o to poprosia, im na cestu aj spieva z Tranoscia, nádherného evanjelického spevníka, nášho nevyčísliteľného, vyše 350-ročného dedičstva.
– Desaťročia vašej práce s Tranosciom dostali svoju rukolapnú formu. Kedy sa zrodila pôvodná myšlienka?
– Začal som zbierať cirkevné knihy, biblie, aj funebrály, všetko, čo sa mi naskytlo. Potom, keď som tak hlboko prenikol do služby pochovávať, sa ľudia dozvedeli, že zbieram tieto publikácie. Keď som niekoho pochovával, opýtali sa ma pozostalí, či nemám záujem aj o tie knižky, ktoré po zosnulom zostali. „Príď na palláš, a môžeš si vyberať“. Samozrejme, keď mi ponúkli, neodmietol som. Tak sa k nám dostalo stále viac a viac kníh. Moja manželka je z toho už úplne chorá. Ani neviem, koľko ich mám. Pán Aradi, keď bol na Sarvaši farár, stali sme sa veľmi dobrými priateľmi, mi rozprával o Tranovskom. Tak som začal aj sám od seba čoraz viac študovať danú tematiku. Dohodli sme sa, že vydáme spolu CD s názvom Po stopách Tranovského. Celá liturgia bohoslužby je nahraná. Iba kázeň tam nie je. Naozaj veľmi dôkladne sme to pripravili. Potom, asi v roku 2010 ma pozývali do Budapešti, Komlóša, Černe, Veňarca, Békešskej Čaby, aby som o tom rozprával. Aj prednáška dostala ten istý titul ako CD. Vari všade som bol, kde Slováci v Maďarsku žijú. Potom sa popularita utíšila. Pred dvoma rokmi ma vyhľadali zo sarvašskej knižnice, že dostali trochu peňazí, radi by niečo sarvašské vydali, či nemám niečo odložené, ale už hotové, čo by bolo dobré vydať vo forme publikácie. Najprv som odmietol, potom sa mi otázka rozležala v hlave a uvedomil som si, že keď som chystal svoju prednášku o Tranovskom, dôkladne som sa pripravil. Možno by to bolo na jednu knižku. Kniha je obšírnejšia ako prednáška, ale princíp je ten istý. Hovoriť je síce ľahšie, ako spísať všetko, o čom som rozprával. CD je prílohou knižky Tranoscius. Okrem toho, čo sa zrodilo, nie je výlučne len sarvašské. Tranoscius je spojený s každým Slovanom, tu, v strednej Európe, ktorý je evanjelik. Ukrutne sa mi páči práca Tranovského, ktorá je vskutku majstrovské teologické dielo.
– Koľko je v spevníku piesní?
– V poslednom vydaní, spolu s prídavkami 1172. Veľmi rád spievam, veľmi rád sa touto témou zaoberám. Rád by som piesne z Tranoscia nahral. Chcel by som tiež pripraviť sériu nahrávok, aby mohli byť naspievané piesne hoci aj súčasťou bohoslužieb. Okrem speváka je potrebný dobrý organista. Bol som v takých obciach, kde už nikto nevie spievať kralickou bibličtinou, pritom majú vynikajúceho kantora. U nás je to trošku inak. Ja spievam a nemám kantora, ktorý by ma sprevádzal. Väčšina z organistov piesne z Tranoscia necíti, nie zo srdca im hudba prýšti. Keď som prišiel do Popradu, len sa ma opýtali, čo budeš spievať, žalm a v čom, v akej tónine, nič iné sme nemuseli rozoberať. To je pôžitok! Hneď sa chytia. To je na úrovni. Koniec koncov, ako tak rozmýšľam, dá sa aj tu zabezpečiť hudobný sprievod, len by to neboli kantori, ale učitelia hudobnej školy. Obávam sa, že by biblickej kralickej češtine, v ktorej sú tieto piesne napísané, rozumeli iba staršie generácie. Mladšie pokolenia kralickú češtinu nevedia ani čítať. Niektoré piesne sú preložené do súčasného jazyka, niektorí naši farári preferujú tento nový spevník.
– Ako vás poznám, po prezentácii Tranoscia máte aj niečo iné pripravené...
– Vypracovali sme jednu ďalšiu knihu, Sarvašské priezviská. Rád by som zdôraznil, že to nie je moja zásluha. Iste viete, že Čabania, aj Komlóšania majú svoju. Publikáciu sme pripravili s Jankom Chlebnickým. Väčší kus práce vykonal on, aj vedecká práca je jeho. Ja som mu pomohol len so svojím materiálom, lebo už veľmi dávno zbieram priezviská a skúmam ich. Kniha je už kompletne hotová, v maďarčine i slovenčine. Má 300 strán. Žiaľ, nemáme na vydanie peniaze. Okrem toho som zozbieral anekdoty, také sarvašské, mnohé som počul ešte v detstve. Sú medzi nimi aj veselé príbehy, aj zábavné poviedky. Keďže vtedy hovorili miešane po slovensky a po maďarsky, aj názov bude Miheztartás végett, že by ste vedeli.
– Nebolo jednoduché dohodnúť si termín nášho rozhovoru. Ste veľmi zaneprázdnený. Pochovávate. Pomáhate svojím spevom odobrať sa zosnulým.
– Keď som chodil do gymnázia, boli slovenské bohoslužby. Aj teraz sú, ale len mesačne raz a je to smutné, sme tam štyria – šiesti aj s našou farárkou. Vtedy však kázali duchovní dvojjazyčne. Bol som na základnej škole, keď som chodil na slovenské bohoslužby s mojou nagymamou, lebo ona len na slovenské chodila. Spievaná slovenská liturgia je niečo úžasné! Do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia aj Maďari spievali liturgiu s tou istou melódiou, tým istým nápevom, ako Slováci. Veľkňazi potom rozhodli o zrušení spievanej liturgie, zostal len recitatív. Škoda, že Maďari to zanechali, opustili. Keď sa už zvýšil počet maďarských evanjelikov v Maďarsku, po Trianone, keď sa pomaďarčili slovenskí a nemeckí evanjelici a tým sa zvýšil počet po maďarsky sa modliacich evanjelikov, moja mienka je, že rozhodli o upustení od spievanej liturgie preto, lebo nemali svoje melódie, iba preložený Tranoscius a spievať slovanské považovali za nedôstojné svojej hodnosti.Mne sa spievanie v kostole veľmi páčilo. Keď som sa dostal na Slovensko, v Poprade som sa zoznámil s evanjelickým farárom, ktorý sa dozvedel, že rád spievam žalmy, tak ma zavolal a povedal, že mám miesto pri oltári, nech spievam tam. Som slovenským referentom nášho cirkevného zboru Nového chrámu, aj zodpovedný za naše medzinárodné vzťahy. Možno, keby prišiel teraz náhle niekto mladý, tomu by nedovolili, aby liturgoval v kostole, či na pohreboch. Ani nikto z vedenia cirkvi tu nehovorí po slovensky, okrem pani farárky Nobikovej. Ona káže aj liturguje aj v slovenčine. Ale teší ma, že sme nedávno dostali mladého, vynikajúceho farára, slovenského pôvodu, ktorý sa učí po slovensky. Keď bola spoveď a večera Pána na Veľký piatok, aj vtedy ma pozvali pomáhať. Pani farárka Alžbeta Nobiková mi občas vydelí úlohu spievať na obrade, keď spolu vykonávame službu. Robím to rád, aj ľudia si ma pýtajú. Je to služba, ktorú nemôžem odmietnuť.
– Nie ste farárom?
– Nie som, bohužiaľ. Je to úloha medzi cirkevným a svetským. Poslanie.
– Aké plány chcete uskutočniť v budúcnosti? Kam sa bude vyvíjať vaše poslanie?
– To je dobrá otázka. Odkedy som na dôchodku, som sa zriekol všetkých úloh vo verejnom živote. Pomáham len na pohrebných obradoch. Už som si nechal len povinnosti predsedu v spolku záhradkárov a robotu v mojej vlastnej záhrade. Tá bola vždy zanedbaná, keď som pracoval. Teraz už mi je to najväčšia radosť. Vidím, čo sa krásne podarilo. Zavše sa stane, že sa nevydarí, ale to nič. Mám hrozno, krásne ovocie, dorábam víno. Moja záhrada musí vyzerať tak, aby bolo vidieť, že tam niekto pracuje. Moja najväčšia túžba je sadnúť si v záhrade s pohárom vínka a zapáliť si fajku.
– Nech vám k tomu zdravie slúži.
– Ďakujem. Rád čítam náš týždenník. Mám z neho radosť.
Erika Trenková
Foto: archív T. Mótyána