K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“

Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ. (Mk 1, 40-45)

My dnes vieme o malomocenstve už len veľmi málo. Ak niečo, tak len z opisov nejakých kníh, prípadne z obrázkov, ktoré zachytávajú malomocných ľudí. Vieme, že je to nebezpečná choroba, pomalý a nepríjemný spôsob zomierania človeka. Ten, kto bol postihnutý malomocenstvom, bol izolovaný od spoločenstva zdravých ľudí, musel opustiť všetko, rodinu, priateľov, dovtedajší spôsob života, a odísť kdesi mimo normálneho sveta.

Veľmi dobre to znázornili napr. vo filme o sv. Františkovi, alebo ešte lepšie vo filme o sv. pátrovi Damianovi de Vester na ostrove Molokai, na ostrove smrti, kam privádzali malomocných. Miestom, z ktorého nebolo cesty späť. Človek, ktorý žije vo vedomí vlastného odsúdenia, s každodenným prežívaním smrti, je podrobený veľkej, tvrdej a ťažkej skúške či škole.

Príbeh evanjelia o uzdravení malomocného Ježišom Kristom je príbeh lásky, príbeh služby, ktorú vykonal Kristus voči človekovi. Je v ňom však vyjadrená i sloboda – Božia i ľudská. Tá Božia v tom, že Boh – Ježiš Kristus – oslobodzuje človeka a vracia ho do normálneho života. Vyjadrená je v Ježišových slovách – chcem, buď čistý. Ale je vyjadrená i v ľudských slovách – ak chceš, môžeš ma uzdraviť.

Tá ľudská je vyjadrená v postoji, ktorý zaujal človek. Sám sa rozhodol vyhľadať Ježiša, prišiel k nemu ako k tomu, kto má moc uzdraviť. A nenalieha, ale hovorí – ak chceš.

Každý vzťah medzi človekom a Bohom je postavený na slobode. Božej i ľudskej. Sloboda človeka – to je dar, ktorý dostáva od Boha každý človek. Sme povolaní k slobode Božích detí. Dostali sme slobodu a sme povolaní k slobode. Sloboda teda nie je niečo, čo dostaneme a už je všetko v poriadku. Sloboda – to je dej, ktorý vytváram svojím životom. Či žijem naozaj neustále ako slobodný človek, alebo nie.

Opakom slobody je nesloboda, otroctvo. A ak je teda sloboda dar od Boha, každý dar možno stratiť, ak sa oň dostatočne nestarám.

Aj my slobodu Božieho dieťaťa môžeme stratiť, ak nepôjdeme vždy tou správnou, Božou cestou. Hriechom ju stratili Adam a Eva – na počiatku v raji, keď zneužili slobodu proti sebe samým. A s dôsledkami nielen pre seba, ale pre celé ľudstvo.

Hriech nás nielenže oberá o slobodu Božích detí, ale nás robí malomocnými. To je tá najťažšia choroba duše, ktorá napáda človeka.

Ak malomocný človek postupne odumiera, tak malomocenstvo duše spôsobené hriechom je odumieranie Božej milosti, Božieho života v nás. Aj malomocenstvo duše začína pomaly a nenápadne, ako malomocenstvo tela. Staviame sa malátnymi k Božej milosti, k sviatostiam, k láske, stráca sa vzťah k Bohu. Do našej duše vstupuje pýcha, náruživosť, klamstvo, závisť, hnev, nenávisť... Ak sa malomocný vylučuje zo spoločnosti, aj my sa duchovným malomocenstvom vylučujeme zo spoločenstva Božích detí.

Každý z nás je do istej miery duchovne malomocný. Pretože nikto z nás nie je celkom dokonalý, bez hriechu. V knihe Prísloví sa píše jedna veľká pravda – Aj spravodlivý zhreší za deň sedemkrát (Prís 24,16).

Pán Ježiš nám v tomto úryvku z evanjelia akoby nepriamo poukazoval na spovednicu, na sviatosť zmierenia v živote človeka, ktorá je tým pravým a správnym miestom na liečenie ľudskej duše. Ak sa dokážeme odhodlať k tomuto kroku a prosiť tak, ako malomocný z evanjelia – ak chceš, môžeš ma očistiť –, tak dostaneme vždy tú istú odpoveď: chcem, buď čistý.

Keď Ježiš vystrel ruku, z malomocného sa v jedinom okamihu stal zdravý človek. Presne to sa odohráva vo chvíli, keď v pokore kľakám a prosím Boha o odpustenie svojich hriechov. V jedinom okamihu sme zasiahnutí uzdravujúcou Božou milosťou, očistení z duchovného malomocenstva a prinavrátení späť do spoločenstva Božích detí.

Ježiš teda aj dnes uzdravuje z malomocenstva – každého človeka – z malomocenstva duše. Robí ten istý zázrak, aký spravil vtedy. Ba možno ešte väčší. Vtedy uzdravil telo a dnes uzdravuje dušu. Tie isté zázraky sa teda dejú aj dnes. A ešte omnoho väčšie.

Jedine Boh vo svojej láske, vo svojom milosrdenstve mi môže vrátiť to, čo je jeho a čo som stratil. A toto nám vydobyl, priniesol a ponúka Kristus neustále, akoby nám neustále hovoril – ja stále chcem, aby ste boli čistí, len vy musíte prichádzať a prosiť, aby ste mohli zakúsiť, čo prežil malomocný z evanjelia – svoje uzdravenie. Ak z telesného malomocenstva nieto cesty späť, z toho duchovného máme vždy možnosť uzdraviť sa, keď v pokore predstúpime pred Boha a prosíme – zmiluj sa nad nami, hriešnymi.

Stanislav Brtoš