Každý Boží chrám je Božím domom a každá naša účasť v Božom chráme, na sv. omši, a nielen na nej, ale vždy, keď doň vstúpime, je náš návrat domov – k Otcovi.

Ak Kristus hovorí svojim apoštolom, keď sa s nimi lúči – odchádzam a idem vám pripraviť miesto, lebo v dome môjho Otca je prichystaných veľa príbytkov pre každého z vás – tak tieto Kristove slová prežívame už tu na tejto zemi, počas nášho pozemského života. Každý chrám je domovom, v ktorom ma čaká Otec.

Ak pôst – pokánie – je návratom človeka k Bohu, naše obrátenie, tak naozaj v čase pôstu by naše kroky mali viac smerovať práve domov, k Otcovi, do Božieho chrámu.

Dnes sa veľa ľudí vo sviatosti zmierenia vyznáva, že v ich živote absentuje práve nedeľná účasť na sv. omši. Hlavne mladý človek má problém so sv. omšou. A keď sa pýtame na problémy, ktoré sú toho príčinou, tak zisťujeme, že absentuje práve toto povedomie – domu, domova. Tak ako rodina, dom, byt je miesto, kam sa človek deň čo deň vracia – a sme radi, že sa máme kam vrátiť – zo školy, z práce, z výletu... tak aj Boží chrám by mal byť tým miestom, kam by sme sa mali radi vracať.

Kedysi dávno mi rozprával starší kňaz jeden príbeh: väzeň sa vracia po odpykaní svojho trestu a rozmýšľa, kam. Bojí sa ísť domov. V strachu, či ho prijmú po tom všetkom, čo im spôsobil, píše domov list. Ak mám len nejakú nádej, či ma prijmete, budem cestovať vlakom a tam, pred dedinou, kde rástli kedysi stromy, ak sú ešte tam, na ten najvyšší uviažte bielu stužku. To mi bude znamením, vašou odpoveďou. Ak nie, pôjdem ďalej, do neznáma, neviem kam... Väzeň cestuje vlakom spolu s prepusteným spoluväzňom. Keď sa blížia k miestu, na ktorom má byť znamenie, znervóznie. Spolucestujúci, dívajúc sa z okna, sa ho zrazu spýta – je tu niekde nejaká slávnosť? Prečo, pýta sa väzeň zadivene. Spolucestujúci mu odpovedá – veď celý strom je ovešaný bielymi stužkami. Vtedy pochopil, čo je to skutočné odpustenie a návrat domov.

Niečo podobné robí aj Boh. Čaká na návrat každého z nás. Návrat z hriechu k slobode Božieho dieťaťa. Do jeho domu, spoločenstva. Čaká, kým mu ja sám nepoviem, tak ako márnotratný syn – Otče, zhrešil som voči tebe. A Boh mi už vtedy, keď sa takto rozhodujem, odpúšťa a čaká trpezlivo na môj návrat.

Stanislav Brtoš