Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 15,26-27; 16,12-15) 

Celá Cirkev, všetok veriaci kresťanský ľud sa 23. mája schádza v Božích chrámoch, aby oslávil Svätodušné sviatky, Turíce, Nedeľu Zoslania Ducha Svätého. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že v tento deň chceme osláviť akosi viac tretiu božskú osobu, Ducha Svätého. V skutočnosti však ide o čosi iné, o čosi viac. Ide o oslavu jedného veľkého diela, ktoré od prvej Turíčnej nedele koná Boh neustále v Kristovej Cirkvi práve mocou svojho Ducha.

Je síce a zostane pravdou, že Cirkev založil Ježiš Kristus. Ona je skutočne jeho mystickým telom, milovanou nevestou nepoškvrneného baránka. On jej zveril Božie pravdy, ktoré nikdy nezaniknú. On ustanovil sedem sviatostí, aby sme mohli neustále skrze ne udržiavať a obnovovať svoje napojenie na Boha a Boží život v nás. On bol ten, ktorý trpel a zomrel, aby dokázal svoju lásku svetu. To on vstal z mŕtvych, aby ukázal svoje víťazstvo nad zlom a hriechom človeka.

Ale na 50. deň urobil niečo, čo by sme mohli nazvať vdýchnutím života. Tak ako kedysi na počiatku, pri stvorení sveta, keď čítame biblickú správu, ktorá nám opisuje stvorenie človeka, keď ho Boh urobil z hliny zeme a potom ho oživil tým, že do jeho nozdier vdýchol dych života, tak zoslaním Ducha Svätého celý tento Kristov organizmus, celé jeho tajomné či mystické telo, Cirkev, boli uvedené do činnosti. Boží Duch je teda akýsi oživujúci princíp.

My vyznávame našu vieru v Ducha Svätého v modlitbe Verím v Boha. Ešte skôr však, ako sa sformulovalo toto vyznanie viery, bol Duch Svätý živou skutočnosťou v živote prvotnej Cirkvi. Svedčia o tom skutky apoštolské. Od chvíle, keď na apoštolov prvýkrát zostúpil Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov. Ak nazývame štyri evanjeliá, že sú evanjeliami, či radostnou zvesťou Ježiša Krista, tak trošku odvážne by sme mohli nazvať Skutky apoštolov evanjeliom Ducha Svätého.

Právom môžeme povedať o Cirkvi, že to nie je len nejaká svetská organizácia, ako by si to chceli niektorí vysvetľovať a mnohí nám to aj nahovoriť, ale Cirkev je mystické telo živého a osobného Krista, ktoré oživuje práve jeho Duch. Duch Boží.

Boží Duch, Duch Svätý – to je predovšetkým láska. Ak hovoríme, že Boh je láska, nie je to len jedna z vlastností Boha, ale čosi najvnútornejšie. Duch Svätý je totiž láskou medzi Otcom a Synom. A je osobnou láskou ako Duch Otca a Syna. Duch Svätý je znova ten, kto vzbudzuje v nás túto lásku k Bohu. Láska k Bohu znamená, že ho milujeme a máme milovať z celého srdca a zo všetkých svojich síl. Láska znamená aj to, že sa milujeme navzájom, tak ako nás miluje Kristus. Láska znamená, že zotrvávame verne v Ježišovom spoločenstve, v Cirkvi.

Kristova rozlúčková reč sa vzťahuje na darovanie sa Ducha Svätého. Ježiš vo večeradle hovorí – je lepšie, aby som odišiel. Ale keď odídem, pošlem ho k vám... Kristov odchod skrze kríž má silu vykúpenia, ale zároveň znamená nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom.

To, že Kristus vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Boha a že zostúpil Duch Svätý, to bolo vlastne dôkazom, že Otec bol spokojný s výsledkom Ježišovej misie na zemi. To, že zostúpil Duch Svätý, ktorého Ježiš prisľúbil, bolo niečo ako telegram z neba: Odišiel som, všetko je v poriadku a tu je to, čo som sľúbil. Keby Duch Svätý nebol zostúpil, učeníci by nevedeli a nemali tú istotu, že je všetko v poriadku. Keby Otec nevzkriesil Ježiša z mŕtvych, dal by tým najavo, že nie je spokojný s jeho dielom. To, že Ježiš vstal, vystúpil do neba a bol zoslaný Duch Boží, bolo dôkazom spokojnosti Otca s dielom Syna. A výsledkom je ten prekrásny dar Ducha Svätého.

Vráťme sa k tomu, do čoho nás uvádza Boží Duch. Dar lásky. Čím viac sa budeme otvárať Božiemu Duchu a nechať sa ním viesť, tým budeme citlivejší na svoje hriechy. Možno, že hriechy, ktoré sme nebrali tak vážne, sa nám ukážu a objavia v plnej sile. Že už samotné pomyslenie na nelásku s nami tak otrasie, že sa musíme vyznať zo svojej viny. Niečo, na čo sme doteraz možno ani nepomysleli. Boží Duch, ten ma necháva neustále objavovať. On ma vždy privádza ku Kristovi. Dáva predovšetkým pokoj, lásku a dôveru, aby sme boli skutočne deťmi lásky a pokoja.

A napokon – Boží Duch vedie človeka k odpusteniu a zmiereniu. To je to najkrajšie vyjadrenie Božej lásky – Božieho Ducha. Sám Boh priviedol človeka k odpusteniu a zmiereniu s ním. Jeho Duch. Duch lásky. Skúmajme teda, aký duch v nás pôsobí. Či Duch Boží, alebo iný. Práve v tom mojom vzťahu odpustenia a zmierenia pred Bohom ale i vo vzťahu k mojim blížnym.

Pamätajme na to, že aj my raz budeme súdení za svoje celoživotné dielo. Samým Bohom. Podľa našich skutkov lásky. Súdiť nás bude sám Boh – láska. Práve svojou láskou.

(sb – vzs)