Prvá nedeľa po zoslaní Ducha Svätého, keď v Cirkvi končí Veľkonočné obdobie, je zasvätená Tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Náš ľudský rozum sám nemôže prísť na toto tajomstvo. Aj po samotnom zjavení, keď sa nám Boh postupne zjavil ako Otec, Syn a napokon Duch Svätý, naďalej ostáva Najsvätejšia Trojica tajomstvom v tom najprísnejšom slova zmysle.

My kresťania, katolíci, sme monoteisti – veríme v jedného Boha. Ale veríme aj v to, že sú v ňom tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Je to tajomstvo našej viery, ktoré nikdy nepochopíme, ale ďakujeme nášmu Bohu, že sa nám tak zjavil. Na prvý pohľad sa nám teda môže zdať, že dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice a jeho tajomstvo sa týka skôr samého Boha a jeho vnútorného života. Ale neopisuje nám len ten tajomný, neprístupný život v ňom samom, ale zároveň i jeho smerovanie k nám, k človekovi. A to tým najkrajším spôsobom, aký vymyslel Boh, keď sa stal človekom, aby nám ľudským pohľadom a dostupným spôsobom predstavil Boha v tom prístupnom svetle. Dokonca hovorí o našej účasti na tomto Božom živote. Toto je to radostné posolstvo dnešného sviatku Najsvätejšej Trojice.

On nám predstavil Otca v novom pohľade a svetle, odlišnom od toho starozákonného. Od neho vieme, že máme milujúceho Otca, ktorý je taký milosrdný vo svojej láske, že kvôli mne neváhal obetovať svojho Syna. Že mám milujúceho otca, ktorý mi odpúšťa moje previnenia. Viem, kto je Boží Syn. Ježiš Kristus. Druhá božská osoba, ktorá sa stala jedným z nás. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Evanjeliá hovoria o ňom všetko. Čo urobil pre moju spásu. Že ma vykúpil bez môjho pričinenia a pozýva ma k spolupráci a nasledovaniu. Že je prítomný medzi nami vo sviatosti oltárnej pod spôsobom chleba a vína.

Viem aj to, kto je tretia Božská osoba. Duch Svätý. O tom nám hovoria skutky apoštolské. Čo všetko dokázali apoštoli, keď zostúpil na nich Duch Svätý na Turíce. Ako Duch Svätý vedie Cirkev počas celých jej dvetisícročných dejín aj napriek rôznym zakolísaniam pre našu ľudskú slabosť. Ale Duch Svätý je ten, kto nás neustále oživuje, vedie po tej správnej ceste. Aj mňa bude viesť po tej najsprávnejšej ceste, ak ho budem prosiť o silu a múdrosť, aby som vedel žiť podľa evanjelia Ježiša Krista.

To je Boží život, ktorý existuje v Bohu a ktorý nám Pán Ježiš predstavil prijateľným spôsobom.

A čo je to Boží život? Boží život je život spoločenstva, do ktorého som pozvaný skrze Ježiša Krista aj ja. Spoločenstvo, ktoré je preniknuté Láskou. Medzi Otcom a Synom vyžaruje vzájomná láska a jednota. Láska, ktorá prevyšuje akúkoľvek ľudskú lásku, lebo tá naša ľudská sa často mení na hnev, nenávisť, odpor. Tá Božia medzi Otcom a Synom sa píše s veľkým L. Je to láska, ktorá je nestvorená, je v Bohu od večnosti a je ňou Duch Svätý.

Toto všetko nám zjavil Pán Ježiš nie preto, aby sme mali čo obdivovať, ale preto, aby sme aj my – stvorení na obraz Boží – žili v takejto láske a jednote. Veď o to sa modlí vo veľkňazskej modlitbe: Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe; aby aj oni boli v nás jedno; aby boli jedno ako sme my jedno; aby bola v nich láska, ktorou si ma miloval a ja aby som bol v nich (Jn 17,21-26).

A tak v dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice nemáme hľadieť len na nepochopiteľné tajomstvo pre náš ľudský rozum, ale skôr na ten vlastný život v tom mojom vzťahu k Božiemu životu. Či ho dokážem prežívať tak, ako nám to predstavil Kristus, ktorý vyšiel z božieho života smerom k nám, do toho nášho, aby sme my zase mohli vstúpiť do Božieho života vďaka pozvaniu, ktoré nám adresuje, keď opúšťa svojich učeníkov a odchádza k Otcovi. My vieme, že na každé pozvanie sa odpovedá. Teda aj my musíme odpovedať svojím rozhodnutím na pozvanie Ježiša Krista. Nie je možné nedať odpoveď. Je možné povedať len svoje áno. Lebo ak ho nevyslovím, som odsúdený – aj to povedal Kristus. Kto neuverí, už je odsúdený. Ten súd, ktorý ma čaká, to nie je nejaký vonkajší dej, ako ho poznáme zo súdnych pojednávaní. Súd – to je moje vlastné rozhodnutie, či prijímam Ježišovo pozvanie k Božiemu životu, alebo ho odmietam.

Nemusím rozumieť tajomstvu dnešného sviatku, lebo ho ani nikdy nepochopím. Keby som ho pochopil, tak by už vlastne ani nebolo tajomstvom. Boh ostane vždy pre nás istým tajomstvom. Pretože na jednej strane je taký jednoduchý, že už dieťa môže v neho uveriť, ale zároveň je taký zložitý, že ani ten najväčší filozof sa k nemu nedokáže priblížiť. Hovoríme o ňom, že je milosrdný, že aj najväčší hriešnik môže u Boha nájsť odpustenie, ak oň prosí – príklad kajúceho lotra na kríži. A predsa hovoríme, že ani svätci nie sú si istí svojou okamžitou spásou.

On je teda náš Boh, jednoduchý a predsa najtajomnejší, blízky ľuďom, hoci celkom iný, ako si ho predstavujeme. Je jeden – v troch osobách. Keď sa modlíme s Cirkvou modlitbu vyznania viery – Crédo, alebo robíme jednoduché znamenie kríža na sebe, vyslovujúc pritom slová v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, môžeme zažiť vo svojom srdci i rozume dotyk všemohúceho Boha. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému – ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždy i na veky vekov. To je to naše najsprávnejšie potvrdenie viery v tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

(sb–vzs)