Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.

Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“

Kým ešte hovoril, prišli k domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“

Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.

Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.

Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.

I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť. (Mk 5,21-43)

Keď sme zdraví, keď nás nič netrápi, akosi ľahšie prežívame aj svoju vieru. Vtedy je všetko v poriadku, žiaden problém. Dobre sa nám počúvajú aj slová o Kristovom utrpení z evanjelia a možno vyslovíme nad nimi aj obdiv. Ale stačí, keď príde nejaká ťažkosť, trápenie, trošku nepríjemnejšia choroba, bolesť, a trvá možno aj trochu dlhšie – začína byť problém. Chceme sa toho všetkého čo najskôr zbaviť. Ak to nejde, ak sa nedarí, tak sa pýtame aj Pána Boha, prečo práve ja, prečo sa tu muselo prihodiť práve mne... To je aj problém viery v našom živote.

Verím – kým je dobre, keď je všetko v poriadku. Ale čo s vierou v ťažkostiach, trápeniach, bolestiach? Aká je vtedy? Viera nie je len nejaká chvíľková záležitosť, keď je všetko v poriadku. Koľko nepríjemností prežije človek v každodennom živote, koľko ťažkostí, krížov. Aj vtedy musíme veriť. Viera človeka – to je celoživotná situácia, udalosť nášho každodenného prežívania. V radosti i smútku, v šťastí i v nešťastí, v príjemnosti i v nepríjemnosti, v zdraví i v bolesti. Viera nemôže kolísať podľa toho, ako na tom momentálne som. Ako sa cítim, či som v pohode, alebo v nepohode. Viera je predovšetkým dar, Boží dar, ktorí sme dostali na celý život. Minulú nedeľu sme uvažovali nad tým, že viera sa musí prežívať v láske. Ak je viera darom, je možné, že ten dar môžem aj stratiť. Vieme, aké to je, keď niečo stratíme, ako ťažko to nájdeme alebo získame späť. Naopak, pravá viera mi pomáha aj v chorobe, bolesti, ťažkostiach, aby som ich vedel lepšie znášať.

Vierou a vo viere sa spájam s Kristom, ktorý takisto trpel. A dokonca ani nie sám za seba, ale za nás. Za každého jedného z nás. Aj za to, že som v chorobe slabý, že upadám do beznádeje, v ťažkosti do zúfalstva. Dokonca sa netají a otvorene hovorí svojim učeníkom, že bude veľa trpieť. Aj Kristova Cirkev je toho dôkazom. Trpí takmer v celých ľudských dejinách. Kristus však trpí spolu s nami. Neopúšťa nás, ale dáva prísľub Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta. Kristus vie o každom mojom utrpení. Ak si niekedy myslíme, že trpíme a nemáme pritom ani len útechy zo strany človeka, tak máme vždy istotu, že Kristus vie o mojom utrpení, je stále mojou útechou.

Kresťanstvo bez utrpenia by ani nebolo kresťanstvom. Pretože tým by stratilo to najzákladnejšie zo svojej podstaty. Ale každé utrpenie má skrze kresťanstvo, skrze vieru v Ježiša Krista celkom nový význam.

V nedeľu zvykneme oveľa viac prichádzať do Božieho chrámu, kde spolu s ním slávime Eucharistickú obetu. Aký hlboký význam majú slová kňaza zo svätej omše – modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu. Tak ako sa on obetoval za nás, aj ja mám tú svoju obetu spájať s jeho obetou. Jairus a žena z evanjelia – v ťažkosti, ale vo viere prišli za ním. A dostali oveľa viac. Jairus uzdravenie svojej dcéry, ale i Kristus vstúpil do jeho domu a určite i do jeho života. Žena z evanjelia dosiahla vlastné uzdravenie po rokoch ale nielen to. Získala dvojnásobne viac. Potvrdenie správnosti svojej viery v Kristových slovách: tvoja viera ťa uzdravila.

Aká je tá naša viera? Odpoveď na otázku je určite aj v tom, za kým prichádzam so svojimi problémami a ako často prichádzam za Ježišom Kristom.

(sb – vzs)