Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (Mk 8, 27-35)

Ako je pre nás niekedy dobré, povzbudivé, príjemné, keď nás niekto pochváli, obdivuje, povie, že sme šikovní či úspešní. Aj my sa radi vypytujeme druhých, čo si o nás myslia, akí sme my sami v očiach iných. Chceme sa poznať nielen subjektívne, z našej strany, ale aj objektívne, zo strany iných.

Pán Ježiš v slovách Markovho evanjelia akoby kládol podobnú otázku svojim učeníkom: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Iste musel budiť v očiach mnohých akýsi obdiv, ktorý je vyjadrený práve v známych Božích postavách ako Ján Krstiteľ či Eliáš. Dokonca Peter vyznáva pravdivo: „Ty si Mesiáš“.

Ale podľa Krista to nie je všetko. Nestačí len obdivovať to, čo vidíme. Kristus hovorí čosi viac. Hovorí o skutkoch, ktoré je potrebné konať. Pretože v Jakubovom liste čítame aj takéto slová: „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ Kristus hovorí, aké skutky je potrebné konať. Skutky nasledovania, ktoré nás priblížia k nemu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Kristus akoby vyložil pravdu pred oči apoštolov, ale aj nás všetkých. Nestačí len prijať vieru, vyznávať, že som veriaci človek, mať vedomie, že žijem vo viere. Je ľahké prežívať vieru, ak sa nič nedeje. Ale nasledovať Krista znamená ísť aj krížovou cestou. To je aj nesenie kríža na svojich pleciach života. To je pravé nasledovanie Krista. V septembri slávime dva nádherné sviatky – Povýšenia sv. Kríža a Sedembolestnej Panny Márie. Kríž v živote Ježiša Krista a krížovú cestu Panny Márie. Práve oni dvaja, ktorí boli bez hriechu, Kristus úplne a Mária od neho uchránená, obidvaja kráčajú cestou kríža, bolesti a utrpenia azda najviac. Asi ako nikto z nás. Tým dávajú krížu nový zmysel. To, čo dávalo silu Kristovi na jeho krížovej ceste a nielen na tej poslednej, ktorá smerovala na Golgotu, ale celoživotnej, bola láska. Ježiš je tak výrazom Otcovej lásky. A potom tam, na konci, na Kalvárii, sa v plnej miere uskutočnilo to, čo Pán Ježiš povedal: „Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov.“ Kristus z tej lásky nechce vylúčiť doslova nikoho, ani svojich nepriateľov, keď z posledných síl prosí na kríži „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Vidíme teda, že cesta nesenia kríža nie je len cesta utrpenia, bez akéhokoľvek zmyslu. Kristus dal tejto ceste ten najkrajší zmysel – zmysel lásky. To zrnko lásky, ktoré padlo do zeme tam na Golgote, prinieslo nový život.

Cesta človeka smerom k Bohu je cesta cez Ježiša Krista. To sú jeho slová: „Ja som cesta, pravda a život.“ Ísť za Kristom, to je kráčať po ceste i s krížom, ktorý mám, ktorý ma veľakrát stretne v živote. Ale vo vedomí, že ho nenesiem sám. Že ho spolu so mnou nesie Kristus. Takto nesený, spolu s ním, mi nepripadá až taký ťažký. Preto Kristus hovorí: „Moje bremeno je ľahké, moje jarmo je príjemné.“

Prečo mám niesť kríž, keď život je bez neho príjemnejší? Ak sa chcem plaviť proti prúdu rieky, musím neprestajne veslovať, aby som napredoval. Inak ma prúd odnesie opačným smerom. Ak úplne prestanem, strhne ma so sebou. Niečo podobné sa môže udiať aj v duchovnom živote. Ak chcem ísť cestou Božou, cestou Ježiša Krista, narazím na mnohé súženia. Môžem žiť síce pokojne, ako chce svet. Ale dnešný svet je skôr svetom bez Boha. Snaží sa zbaviť Boha zo svojho stredu. Ak ja chcem ostať verný Bohu a ísť jeho cestou, ktorú mi ponúka, musím vynaložiť istú námahu. Tá môže byť bolestivá, niekedy priam neznesiteľná, kríž v mojom živote. To je ten kríž, o ktorom hovorí Kristus. Nie ten zbytočný, ktorý si sami zbytočne kladieme na plecia, ale ten kríž, ktorý znášame ako protivenstvo sveta voči Bohu.

Ak chcem byť Boží, a mal by som byť, veď som jeho dieťaťom, tak by som sa nemal strániť a veľmi báť toho kríža, ktorý musím znášať. Veď cez Kristov kríž sa zrodil ten najkrajší, nový život. Život vykúpeného človeka.

Ak sa Boh rozhodol ísť smerom k človeku cestou kríža, aj my z úcty k nemu a k jeho láske by sme mali ísť tiež tou istou cestou k nemu. Nebáť sa ísť aj cestou kríža. To je cesta Ježiša Krista. Nech nám v tom sám Kristus pomáha, aby sme pochopili jej zmysel a cestu kríža ľudského života, ktorá má svoj vzor v ceste Ježiša Krista.

(sb – vzs)