Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,1-6)

Človek každej doby je charakterizovaný okrem iného tým, že buduje cesty. Jednak tie vnútorné, pomyselné, vždy smerom k niekomu alebo niečomu, pretože človek potrebuje vzťah, jednak tie materiálne, po ktorých chodí. Aj dnešná doba je dobou budovania ciest, diaľnic. Nielen pozemných, ale človek dokázal spoznať a využívať i cesty vodné, vzdušné... Človek a cesta sú pojmy, ktoré majú úzky vzťah. Každý z nás iste pozná výraz alebo výrok „človek sa vydal na cestu“. Má v sebe hlboký význam. Pretože cesta človeka v sebe skrýva jeho smerovanie v živote k určitému cieľu.

Tým cieľom je pre nás Ježiš Kristus.

Človek neustále kráča po ceste svojich vlastných dejín. Už izraelský národ, ktorý si Boh vyvolil, kráčal po ceste, ktorú mu určil Boh. Nebola však taká jednoduchá a priamočiara. Boh jasne stanovil cieľ, ku ktorému mala viesť celá cesta vyvoleného ľudu. Predsa však došlo na nej k mnohým vybočeniam. Celé dejiny starozákonného ľudu hovoria o tejto ceste. Boh, ktorý je vždy verný človekovi, sa ho snažil viesť. Buď to bol on sám, alebo si vzbudil k tomu svätých mužov, kráľov, prorokov, dokonca anjelov, ktorí mali usmerňovať cestu človeka k cieľu.

V Novom zákone krásne o ceste človeka k cieľu hovorí sv. Ján Krstiteľ. „Pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte mu chodníky“ (Mk 1,3). V tomto výroku je skryté celé naše kresťanské tajomstvo, cieľ našej cesty. Tým je kráľovstvo nebeského Otca, v ktorom je mnoho príbytkov.

Človek nemôže kráčať sám po ceste. Potrebuje vždy niekoho, kto ho na nej sprevádza. Pretože v živote človeka sa vyskytuje až príliš veľa križovatiek, na ktorých si nevie dať rady. Vieme, že naším cieľom je Božie kráľovstvo a predsa kráčajúc po tejto ceste stretávame mnoho reklám dnešného sveta, ktoré nás dokážu zlákať a veľmi rýchlo vybočíme z tej správnej cesty. Ak však máme pevného sprievodcu, ktorý nás usmerňuje pri množstve zvodných ponúk, nemáme sa čoho obávať.

Cestou, ktorá vedie k cieľu, je Ježiš Kristus, ktorý na Tomášovu otázku, ako možno poznať tú správnu cestu, odpovedal veľmi priamo: „Ja som cesta“. Kto teda pozná Krista, pozná cestu. Poznáme cieľ, poznáme i cestu. Potrebujeme sprievodcu. Takého, ktorý nás bude viesť po ceste, ktorou je Kristus.

Prvým sprievodcom je vždy sám Boh. Boží hlas, ktorý sa v nás ozýva cez naše svedomie. Ak si pestujeme zdravé svedomie, ak sa oň dôkladne staráme, ak si ho formujeme cez sviatosť zmierenia a sviatosť Eucharistie, máme istotu, že sa nezmýlime, že nevybočíme, že ideme po správnej ceste – do kráľovstva Otca, v ktorom je pre nás pripravených mnoho príbytkov.

Druhým sprievodcom je Boží Syn Ježiš Kristus, prítomný v Eucharistii. Kto žije z Eucharistie, žije z Krista, ktorý je cestou.

Tretím sprievodcom je Cirkev, Kristovo mystické telo, ktorého on je hlavou. Znova Kristus, hlava Cirkvi, ktorý je cesta. A zároveň tí, ktorí majú účasť na pastierskom úrade Krista. Pastieri Cirkvi. Ale zároveň aj človek, pretože Cirkev to je Boží ľud, a tiež spoločenstvo, ktoré tento Boží ľud vytvára. Preto sa aj hovorí, že človek je cestou Cirkvi.

Štvrtým sprievodcom je Božie, Kristovo slovo, v ktorom je znova prítomný sám Kristus. Tak ako sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami, ako čítame na začiatku Jánovho evanjelia, tak Sväté Písmo, ako Božie slovo, radostná zvesť sa má vteliť a prebývať v nás.

Poznáme cestu, cieľ, sprievodcu. Každý sa môže pýtať sám seba, po akej ceste kráčam. Je mojou cestou Kristus, alebo niečo iné? Je mojím cieľom na tejto ceste dom Otca, v ktorom je mnoho príbytkov, alebo mám iný cieľ, iné ciele? Kto je mojím sprievodcom a je ním vôbec niekto? Alebo mám sprievodcov, ktorí ma od Krista – cesty odvádzajú?

V tieto dni si spomíname na našich zosnulých. Aj oni patrili do konkrétneho farského spoločenstva a kráčali vo svojom živote cestou. Akou, to vedia len oni. Mnohí z nich iste dosiahli cieľ, príbytok v dome Otca. Niektorí z nich možno potrebujú pomôcť dostať sa do cieľa, pretože tá ich cesta nebola vždy tá najsprávnejšia. Prosme preto aj my dnes za nich, modlime sa, aby mohli dosiahnuť cieľ svojej cesty.

Všetci raz budeme patriť do kategórie zosnulých. Či zaujmeme hneď miesto v niektorom z príbytkov, o ktorých hovorí Pán Ježiš, to závisí od nás samých, po akej ceste ideme. Kto kráča po ceste, ktorou je sám Kristus, ten má istotu. Pretože Pán Ježiš jasne povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“.

(sb – vzs)