Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“

Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“

Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“

Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“

Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,33b-37)

Slávime záver cirkevného roku, ktorý je v Cirkvi spájaný so sviatkom Krista Kráľa. Veľmi dobre poznáme pieseň „Kristus víťaz, Kristus Kráľ náš, Kristus, Kristus, vodca náš“. Ak ale pozrieme do evanjelia, vidíme presný opak. Evanjelium nám opisuje posledné udalosti Krista na kríži. Tie znejú nie oslavne, ale naopak, hanebne, sú plné potupy či výsmechu. Posmievajú sa mu poprední muži, keď volajú – iných zachraňoval, nech zachráni aj seba; vojaci sa mu posmievali; nad ním tabuľka s nápisom – židovský kráľ; dokonca sa ozývajú aj obidvaja zločinci ukrižovaní vedľa neho z oboch strán. A práve tu nastáva akýsi zlom v tom všetkom. Kým jeden sa neodlišuje od popredných mužov, ani vojakov a posmešne sa mu prihovára slovami – nie si ty Mesiáš?, zachráň seba i nás, druhý sa odlišuje v postoji svojho správania – a z jeho úst zaznieva iná pravda: „My spravodlivo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili, ale on neurobil nič zlé.“

Keď prenesieme tento príbeh do dnešnej doby, ako by sme sa vrátili o dvetisíc rokov späť. Nič sa nezmenilo. Aj dnes je svet ten, ktorý brojí proti Kristovi. Odsudzuje ho a križuje na každom kroku, kde sa len dá. V mnohých krajinách sa zvesujú kríže zo stien, prijímajú sa zákony o sekulárnej spoločnosti, ľudia opúšťajú chrámy a namiesto nich sa ich chrámami stáva všeličo iné, len nie to, čo má súvis s Bohom, s Ježišom Kristom, s duchovným zmyslom. Poprední muži z evanjelia to sú poprední ľudia dnešnej spoločnosti a keď sa bližšie pozrieme na nich – tak ich bohom nie je ten, kto je darcom života, ale naopak ten, kto je darcom smrti. Vojaci z evanjelia v dnešnom svete sú tí, ktorí siahajú na kresťanské životy v mene svojho boha v mnohých vojnách, najmä na dnešnom Východe. Ocot, ktorý z výsmechu podávajú žízniacemu Kristovi, to je otrava, ktorou chcú mnohí v dnešnom svete otráviť vieru kresťanov v mene akejsi multikultúrnosti národov.

Zločinec na kríži, ktorý sa vysmieva Kristovi: „Ak si Mesiáš, zachráň seba i nás“ – to je v dnešnom svete ten, kto si nectí morálne kresťanské hodnoty, ale ich hrubo pred očami druhých pošliapava, navyše s ironickým výsmechom, že predsa mne sa v dnešnej dobe nič nemôže stať a môžem si robiť čo chcem.

Ak chodíme viac do kostola, poukážu na nás, že sme svätuškári. Ak uzavierame manželstvo v kostole, povedia, že to už dnes nechodí takto vo svete, že to je zbytočné zväzovanie rúk a že sme nenormálni. Ak sa niekto zúčastní pochodu za život, tak ho iní prehlásia za človeka zo stredoveku. A mnohé iné veci.

Ako ťažko je dnes dovolať sa pravdy. Ale nielen dovolať, aj čo už len poukázať na pravdu a nepravdu, ktorá sa deje.

Toto všetko tu už ale bolo. Stačí sa pozrieť na veľké civilizácie ľudstva. Mayská civilizácia – málo o nej ešte vieme, ale vieme, že svojim bohom prinášala v obrovským množstvách ľudské obety – bola to kultúra smrti. Dnes po nej niet ani stopy. Grécka, či rímska civilizácia – zanikli na vrcholoch svojej slávy. Podobne ideológie posledných storočí – fašizmus, komunizmus – ideológie, ktoré išli proti životu a dokonca proti Bohu. Zanikli, prišiel ich pád.

Aká je súčasnosť? O tom, že nikdy nie je neskoro, svedčí príklad posledného muža z citovaného evanjelia. Druhý zločinec priznáva svoju chybu. A pýta sa prvého zločinca: „Ani ty sa nebojíš Boha?“ „My spravodlivo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili, ale on neurobil nič zlé.“

Nikto z nás nie je dokonalý, takým je iba Boh. Boží Syn Ježiš Kristus. My sme povolaní k dokonalosti. Vidíme, ako často na našej ceste života nielen kráčame, ale aj padáme. Sme ako bežci, ktorí bežia svoj beh života do víťazného cieľa. Bežíme, či kráčame nie priamo, ale doslova prekážkovou dráhou. Buď padne prekážka a idem ďalej, ale sa potknem na nej ja a padám ja. Ale bežec vstane a beží ďalej. Tak aj my potrebujeme to isté. Vstávať a zase vstávať, aby sme potom mohli povedať slovami apoštola Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ Úprimný zločinec z kríža urobil ešte jeden krok. Poprosil. Pane, spomeň si na mňa, keď budeš vo svojom kráľovstve. A dostal záruku od Ježiša. Hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.

Slávime sviatok Krista Kráľa. Toho, kto z posmešného vtedajšieho kríža vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia. Kto je kráľom a strediskom všetkých sŕdc, ako sa to modlíme v Litániách k Božskému Srdcu. Kto je kráľom neba i zeme, ako spievame aj v piesni v tento dnešný deň.

Závisí od nás, odo mňa samého, kto je ešte pre mňa Kristus v dnešnom svete. Amen!

(sb-vzs)