Toto hovorí Pán: „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“ (Iz 55,10-11)
V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13,1-9)
Veľmi pekný príklad vyjadrený podobenstvom o Božom slove 15. nedele v cezročnom období ako o semene, ktoré rozsieva rozsievač. Veľmi dobre poznáme tie štyri príklady, kam všade padlo – na kraj cesty, do tŕnia, na skalnatú pôdu a do úrodnej zeme. Ak sme k sebe úprimný, tak si musíme priznať, že tieto príklady sú o nás samých. V každom jednom sa nájdeme, pretože nie sme dokonalí a naša viera je odpoveďou na Božie slovo, ktoré je znázornené semenom, rozsievaným do našich sŕdc.
Kraj cesty, ako spomína evanjelium – príde zlý a uchytí ho. Konáme nielen dobro, ale aj zlo vo svojom živote. Vtedy sa podobáme takémuto prípadu. Na okraji môjho srdca ostalo dobro, Božie slovo a srdce mi ovládlo zlo. To je vždy vtedy, keď pácham hriech. Zlo sa zmocnilo môjho srdca a vošlo do jeho vnútra.
Skalnatá pôda? Evanjelium opisuje situáciu – chvíľkové vzplanutie, zapálenie, ale to je všetko. Aj to sa stáva v našom živote. Stačí nejaká ťažšia situácia, udalosť – vtedy sľubujem, odovzdávam sa do Božích rúk, rastie moja viera, môj vzťah k Bohu. Alebo stačí oslovenie od iného človeka, zapálim sa. Ale po chvíli sa zase vraciam tam, kde som bol predtým.
Tŕnie – zápas, ktorý vediem neustále. Zápas medzi duchom dobra, duchom Božím a duchom tohto sveta. Vieme, že sme Božie deti, že sa treba starať aj o svoju dušu, rozvíjať duchovný život a predsa starosť o prežitie nás núti k niečomu inému. Svet ma vo svojej moci a sile posúva úplne iným smerom.
Napokon úrodná pôda – aj tou sme. Pretože prijímame Božie slovo, žijeme aj to duchovné, snažíme sa zachovávať Božie príkazy, usilujeme sa o sviatostný život, prijímame krst, Eucharistiu, spovedáme sa, snažíme sa o eucharistický život, ale keď si uvedomíme, že sme nekonali správne, vieme urobiť nápravu... človek v chorobe, v starobe... doslova zúrodňuje pôdu svojho srdca.
Takže v pravdivosti o nás samých nájdeme sa v každom obraze z dnešného evanjelia. To dnešné podobenstvo je našim skutočným obrazom.
To je podobenstvo o rozsievačovi, ktorým je Kristus.
Ak sa pozrieme na prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša, čo hovorí Pán, tak nám zaznievajú slová: „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem...“ A to je dôležité. Nemôžem dobre prijímať Božie slovo od Krista, ak najprv neprijmem slovo, ktoré vychádza z Pánových úst, „Slovo, ktoré sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ – samého Krista. Vieme, kde máme vzor úrodnej pôdy. Srdce, ktoré sa stalo živou, úrodnou pôdou, bez tŕnia, bez kamenia, ktoré neprijalo Krista len okrajovo – vzorom je Mária a jej „áno“, ktoré dáva ako odpoveď na Boží plán spásy anjelovi. Mária je vzorom úrodného srdca. Naplno prijala celého Krista. Všetci si potrebujeme osvojiť Máriine vlastnosti a jej odpoveď, ktorá by mala byť aj našou odpoveďou: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ My môžeme povedať o každej svätej omši, že je odpoveďou na dnešné evanjelium – že Boh rozsieva svoje slovo, Ježiša Krista, do našich ľudských sŕdc práve cez slávenie Eucharistie. Moja účasť na Eucharistii, keď aj prijímam eucharistického Krista, je mojou odpoveďou podľa Máriinho vzoru – hľa služobník, hľa služobnica Pána. Vtedy sa moje srdce stáva tým úrodným srdcom, v ktorom bol nielen prijatý Kristus, ale v ktorom môže rásť sám Kristus a Kristova láska. Vtedy platia slová apoštola Pavla: „...nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“. Vtedy sa vo mne modlí sám Kristus a vtedy sa aj ja dokážem modliť srdcom. Inými slovami – aké bude moje srdce, taká bude aj moja modlitba. Ak sa zrodí Kristus v mojom srdci, ak žijem to Máriine „áno“ Ježišovi Kristovi, tak moja modlitba, ktorá vychádza zo srdca, je spoločnou modlitbou spolu s Kristom. Napokon aj svätá omša je modlitba Kristova i moja k nebeskému Otcovi. „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi.“ Tak zaznievajú v každej svätej omši slová pri začatí bohoslužby eucharistickej obety. Amen.
(sb-vzs)