Ako každú nedeľu, aj 23. júla sa v békeščabianskom Veľkom evanjelickom kostole zišli slovenskí veriaci, aby poďakovali Bohu za uplynulý týždeň. Táto bohoslužba však bola trochu iná ako ostatné, pretože sme mali to šťastie, že ju opäť slúžil Pavel Albert Kutyej.
Nestáva sa často, keď naši milí farári na dôchodku odbavujú slovenské služby Božie. „Pán velebný“, ako ho nazývajú čabianski veriaci, chodí každú nedeľu so svojou manželkou, našou „pani matkou“ Alžbetou Szokolayovou, na slovenské bohoslužby a radi sa zúčastňujú aj na rôznych slovenských programoch. Aj preto bolo pre nás veľkou cťou, že sme Pavla Kutyeja staršieho mohli opäť počuť z kazateľnice.
Ako je na slovenských službách Božích zvykom, kantor zboru Csaba Alföldi vopred vybral ranný spev, ktorým bola pieseň z Tranoscia č. 693 s úvodným veršom Ó slunce spravedlnosti. Tento krásny hymnus opisuje Boha ako nebeský jas, ktorý pomáha zvládať ťažkostí života. Ako hovorí siedmy verš: Poněvadž tento život je rytéřování, Maje mnoho bíd a psot v tomto putování. Veci opísané v tomto verši sú možno niečím, čo všetci zažívame v našom každodennom živote.
Po modlitbe nasledoval spev číslo 573 z pera Daniela Sinapia-Horčičku Kdo jen na Boha sa spoléhá, ktorého predposledný verš je aj dnes veľmi aktuálny:
Ach, jest to velmi Pánu
snadné, Z chudobného bohatce činiť:
Tu hned boháč do bídy padne,
Jak náhle to chce Pán Bůh mít:
On zvyšuje, on snížuje, Divy
tak své provozuje.
Velebný pán vo svojej kázni vychádzal z 5. kapitoly Knihy Jóbovej, veršov 6 – 17, v ktorých sa hovorí o utrpení človeka. „Veľakrát sa stretneme s takými pobožnými ľuďmi, ktorí hovoria: Prečo ma Pán Boh trestá? Keď sa neustále sťažujeme, môžeme si spomenúť na prečítaný príbeh, z ktorého si môžeme vziať ponaučenie do nášho každodenného života.“ Keď Jóba postihlo veľké nešťastie, navštívili ho traja priatelia. Jób v žiali preklínal deň svojho narodenia. Vtedy mu jeden z nich položil otázku: „Nedá ti dôveru tvoja bohabojnosť a nie ti je nádejou bezúhonnosť tvojich ciest?“ Priatelia ho presviedčajú, že utrpenie nemá človeka len potrestať, ale ho aj vnútorne očistiť. „Blahoslavený človek, ktorého Boh karhá; nepohŕdaj teda kázňou Všemocného.“ Nakoniec vystupuje Boh a pripomína, že človek má skromne súdiť, aj keď trpí zdanlivo nezaslúžene. „Mnohí z nás v poslednom čase utrpeli stratu, a to v rodinách aj v hospodárstve,“ povedal velebný pán a pripomenul, že napriek tomu nesmieme stratiť vieru. V tomto si môžeme brať príklad aj zo života našich slovenských predkov. „Naši otcovia prežili dve vojny a všelijaké ťažkosti, zobrali im majetok, ale predsa si zachovali svoju vieru.“ V príhovore k mladším členom zboru P. A. Kutyej dodal, že každá generácia musí prekonať skúšky a trápenia, ktoré na ňu doľahnú. „A aký je dnešný človek? Posúvame hranice, dovoľujeme si trochu priveľa voči Bohu, a to pomaly vedie k tomu, že už nedodržiavame ani Desatoro. Vidíme to aj dnes. Koľko ľudí odišlo z mesta na výlet namiesto toho, aby si prišlo v spoločenstve veriacich vypočuť Božie slovo!“ Podľa velebného pána je to diablov spôsob, ako ovplyvňovať ľudí, aby sa vyhýbali chrámom, skrývali sa za rôzne výhovorky.
P. A. Kutyej zakončil svoju kázeň nasledujúcou myšlienkou. „A čo hovorí Jób? Že nezradím svojho Boha. Áno, je ľahké povedať takéto slová, keď sme zdraví, ale keď nás trápia skúšky, je čoraz ťažšie ich vysloviť. Boh nás ako dobrý otec učí. Nezrádzajme ho ani vtedy, keď k nám prichádza Satan a s dôverou sa obracajme na svojho Otca, lebo u neho vždy nájdeme pokoj.“
(bpl)
Foto: autor