Tretí augustový víkend je – nielen pre mňa – spojený s dvomi „V“: Viktorin a Vyšehrad. Práve tam je pochovaná významná osobnosť slovenského národného hnutia, rímskokatolícky kňaz, jeden zo zakladateľov Matice slovenskej a od minulého roka aj čestný občan mestečka Vyšehrad Jozef Karol Viktorin, ktorý zomrel 20. júla 1874 v budínskej nemocnici.
O jeho osobnosti, živote, diele a význame pre naše spoločné uhorské (slovensko-maďarské) dejiny priniesli Ľudové noviny nemálo informácii. Pravidelné spomínanie na Viktorina je zásluhou budapeštianskych Slovákov, predovšetkým Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti.
Tak tomu bolo aj v tomto roku. Zacitujem úvod pozvánky: „Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti srdečne pozýva všetkých záujemcov na tradičnú púť do Vyšehradu v sobotu 22. júla pri príležitosti 201. výročia narodenia Jozefa Viktorina.“ Púť sme začali pri dvojjazyčnej pamätnej tabuli Jozefa Viktorina osadenej na starej budove školy, ktorú v roku 2013 odhalili Slováci z Maďarska z iniciatívy Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti. Bol to práve Viktorin, ktorý nechal starý vyšehradský kostol prebudovať v roku 1871 na školu, dnes tam sídli Základná škola Lajosa Áprilyho.
Po úvodných slovách predsedníčky Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Moniky Szelényiovej a tradičnom príhovore podpredsedu Kazimíra Kápolnaiho nasledovalo kladenie vencov. Okrem venca organizátorov z VIII. obvodu pribudli aj vence Slovenskej samosprávy Budapešti a Slovenskej samosprávy XV. obvodu Budapešti. V mene Matice slovenskej z Petržalky položil veniec i autor tohto článku.
Neodmysliteľnou súčasťou tradičnej Viktorinskej púte vo Vyšehrade je prednáška historika Pétera Grófa z Múzea kráľa Mateja, ktorý si pre nás tento rok pripravil aj jedno prekvapenie. Hneď za budovou modernej prístavby školy od architekta I. Makovecza odhalili 7. júla sochu kráľa Karola Róberta. Dôvod? Tento panovník pred 700 rokmi preniesol kráľovské sídlo na Vyšehrad. Bol to začiatok novej éry Vyšehradu, ktorá mala i tienisté stránky. Na tie upozornil a znovu dostal do pamäti pred vyše 150 rokmi J. Viktorin osadením kríža na pamiatku a počesť Kláry Zachovej.
Púť pokračovala kladením vencov na hrobe J. Viktorina na miestnom cintoríne. Vence tu položili o. i. predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Edita Hortiová, predsedníčka Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti Ľubomíra Fallerová, predseda Klubu slovenských dôchodcov Ján Kukučka a predsedníčka Slovenskej samosprávy XVI. obvodu Budapešti Zuzana Szabová. Poniektorí sme sa po prvýkrát pozreli do vedľajšej kaplnky, čo Péter Gróf využil na sprostredkovanie základných informácii o nej a spomenul aj niektoré tam pochované významné osobnosti.
Nasledoval presun do Kultúrneho domu a knižnice kráľa Mateja na prednášku Pétera Grófa „Niekoľko myšlienok o slovensko-maďarských spoločných dejinách v súvislosti s druhým vydaním knihy J. Viktorina Vyšehrad kedysi a dnes“. Po maďarsky neviem, ale na základe bezprostredného simultánneho prekladu usudzujem, že prednášateľ predložil zaujímavé informácie, ktoré obohatili naše vedomosti. Dúfam, že po podrobnejšom zoznámení sa s textom prednášky ju využijem vo svojich ďalších Viktorinských štúdiách.
Záver púte bol v znamení pohostenia bryndzovými haluškami. Vydarené podujatie sa uskutočnilo vďaka grantom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti.
Budúci rok uplynie 150 rokov od úmrtia J. Viktorina. Pevne verím, že si jeho osobnosť dôstojne pripomenieme aj na Slovensku a zo slovenskej strany v Maďarsku. Organizátori Viktorinovej púte na Vyšehrad „nasadili“ latku poriadne vysoko.
Jozef Schwarz
Foto: autor