Kresťanské cirkvi sa aj v tomto roku budú v januári osem dní spoločne modliť a zamýšľať za zjednotenie kresťanov. Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára.
Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam. Na južnej pologuli sú v januári prázdniny, takže cirkvi organizujú Týždeň modlitieb v inom termíne, napríklad v období sviatkov Zoslania Ducha Svätého (ako to navrhlo Hnutie pre vieru a poriadok v roku 1926), ktoré tiež symbolizujú jednotu Cirkvi.
Materiály na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2025 sú na tému Veríš tomu? Sú inšpirované úryvkom z Evanjelia podľa Jána 11, 26. Spoločne ich pripravili a publikovali Dikastérium na podporu jednoty kresťanov a Komisia pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví. Modlitby a zamyslenia zostavili bratia a sestry z kláštornej komunity Bose v severnom Taliansku. Sú zamerané na uvažovanie o texte Nicejského vyznania viery, keďže v tomto roku slávime 1700. výročie Nicejského koncilu, na ktorom cirkev po prvýkrát definovala spoločné základy viery.
„Toto výročie ponúka jedinečnú príležitosť na zamyslenie a slávenie našej spoločnej kresťanskej viery vyjadrenej vo vyznaní viery, ktoré sformuloval tento koncil. Táto viera je dodnes živá a plodná. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2025 nás pozýva čerpať z tohto spoločného dedičstva a hlbšie vstúpiť do viery, ktorá nás ako kresťanov spája,“ uvádzajú materiály.
Prvý nicejský koncil sa konal v dňoch 20. mája až 25. júla 325 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolal ho rímsky cisár Konštantín I. s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najsvätejšej Trojice. Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť je podobná, čo tvrdil Arius, alebo rovnaká ako Otcova. Konštantín mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci faktor. Koncilu sa zúčastnilo 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“ definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“. Biskupi spísali spoločné vyznanie viery, v ktorom sa hovorí, že Ježiš Kristus je „z podstaty Otca, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Všetci konciloví otcovia, okrem dvoch biskupov, toto krédo 19. júna 325 schválili.
Okrem tejto základnej otázky sa stanovilo, že slávenie Veľkej noci bude prvú nedeľu po prvom jarnom splne podľa praxe Rímskej cirkvi a mnohých ďalších cirkví. Rovnako sa prerokúvali niektoré disciplinárne záležitosti menšej dôležitosti týkajúce sa vnútorného chodu cirkvi.
Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčných synod umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta. Cisár Konštantín vyhlásil, že sú záväzné pre celú cirkev na území jeho ríše.
Prvý nicejský koncil sa považuje za vôbec prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. V priebehu 4. storočia si cirkev začala postupne uvedomovať jeho mimoriadny význam. Vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú zohral v histórii raného kresťanstva, sa dokonca zvykne hovoriť o
pred-nicejskej a po-nicejskej teológii. Po smrti cisára Konštantína v roku 337 sa však začali vyskytovať snahy spochybniť závery tohto koncilu. Kánony Prvého nicejského koncilu definitívne potvrdil v roku 381 Prvý carihradský (konštantinopolský) koncil.