Pri listovaní v zborníku Výskum Slovákov v Maďarsku v interdisciplinárnom kontexte na počesť Anny Divičanovej a k 30. výročiu VÚSM nás zaujala štúdia Doc. PhDr. Eriky Brtáňovej, CSc. O čom sa kázalo v sarvašskom chráme na prelome 18. a 19. storočia. Spracovali sme ukážku z autenticky zachytených kázní farárov Samuela Tešedíka a Daniela Bocka.
Tešedík sa stal sarvašským kaplánom v roku 1767 a zakrátko si ho cirkev zvolila za riadneho farára. V roku 1786 na jeho radu v úrade druhého farára nahradil Pavla Járošiho Daniel Bocko, ktorý v tejto službe zotrval až do konca augusta 1803.
Tešedíkova a Bockova kazateľská aktivita
Z premisy, že osvojovanie si kresťanských hodnôt vedie k zlepšeniu všetkých stránok života, vychádzajú Tešedík a Bocko aj vo svojich kázňach. Viaceré z nich Tešedík zakomponoval do autobiografie Das Leben und Meinungen eines evangelischen Landpharers zu Szarvas in dem Békéscher Komitat in Ungarn (Život a náhľady vidieckeho evanjelického farára zo Sarvaša v Békéšskej stolici v Uhorsku).
Bocko svoje První kázaní (1782) vydal ešte ako farár vo Velkej Lhote na Morave. Okrem publikovaných kázní máme dnes k dispozícií aj jeden rukopisný prameň, v ktorom sú zaznamenané obsahy kázní, ktoré Tešedík s Bockom predniesli v sarvašskom kostole v rokoch 1795 – 1801. Dvojzväzkový súbor pozostáva z kázní, ktoré spísal miestny učiteľ Juraj Krištófy „tak, ako boli prednesené v kostole“.
Kultivovanie myslenia a cítenia
Ako sme už naznačili, Tešedíkovi a Bockovi išlo predovšetkým o kultivovanie myslenia a cítenia sarvašských evanjelikov. O kritickom stave cirkevného spoločenstva referuje Tešedík vo svojej autobiografii: „Hľadal som aktívne kresťanstvo, a našiel som pod maskou viery strašne zmätenú a falošnú poveru, poverčivosť, predsudky a falošné náboženské názory, ktoré v duši sedliackeho ľudu upevňujú tmárstvo, v srdciach rozširujú úzkostlivosť a v živote biedu.“ Na formovanie mravného vedomia a mravných citov kladie dôraz aj Bocko v katechizmovej príručke Nauka k štěstí a blahoslavenství, ktorej leitmotívom je myšlienka, že túžbou každého človeka je šťastný život: „Každý rozumný člověk sobě žádá, aby úplně a navěky šťastný byl, t. j. aby mu vždy dobře bylo.“
Podmienkou šťastného pozemského a večného života je pestovanie cností a činenie dobrých skutkov: „Časné i věčné štěstí, dlé nezměnitedlného pořádku Božího napřed vyhledává ctnost aneb milování činění dobrého. Nebo bez ctnosti člověk ani časně, ani věčně šťastný býti nemůže. Jen natolik každý jest šťastný, nakolik jest dobrý a cnostný.“ Kresťanskej morálky sa dotýka aj obsah kázní. Účinnosť rečníckeho prejavu spájajú kazatelia s jeho zrozumiteľnosťou a primeranosťou spôsobu myslenia vidieckeho človeka. Dokonca Tešedík namieta proti abstraktnosti akéhokoľvek prejavu, určeného širšiemu publiku: „Už po niekoľko rokov pozorujem spôsob, ako sa vyučuje v kostoloch a školách rozličných vierovyznaní a národov, ale musím otvorene priznať: naše vyučovanie, aspoň väčšiny z nás, je príliš abstraktné; príliš málo primerané vidieckemu človeku a jeho spôsobu myslenia, jeho potrebám.“ Primeranosť v kázňach predstavuje dikcia zohľadňujúca danosti publika a názorný výklad.
Etika vzťahov
Príklad ako jeden z príznakových vyjadrovacích prostriedkov dominuje aj pri výklade etiky vzťahov. Na príklade farizeja, domnievajúceho sa, že je spravodlivý (Evanjelium podľa Lukáša 18, 9), pranieruje S. Tešedík povrchné úsudky, vynášané o iných ľuďoch: „Tak i podnes často ríkame dobrému zlé jest a vice versa, horké za sladké meníme, poněvádž sme si jazyk a gust dávno zahubili. Tak jako nejvzácnější zelinu často nohama šlapeme, poněvádž jej silu neznáme, tak po mnohem človeku jazlujeme.“ Pri rozsudzovaní cudzích postojov a skutkov odporúča používať „zdravý rozum“ a hodnotiť každý z nich zvlášť. Tiež apeluje na zachovávanie rešpektu voči inak zmýšľajúcim ľuďom: „Když náš bližní tak nesmýšlí jako my, pamatujme na to, že jeho hlava a naší hlava sou dve hlavy.“
Na príklade vzťahu hospodára a sluhu vyučuje Bocko o zmluvných vzťahoch a dodržiavaní záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv: „Tu znejme, že jaknáhle kdo zmluvu zavírá, hned dosahují obě strany právo žádati jeden od druhého to, k čemu se zavázali. Ku príkladu když pán zjedná službu, má právo žádati službu a služící pri věrné službě své vyplacení.“ Dobré medziľudské vzťahy podľa Bockovho výkladu závisia hlavne od správneho postoja k autorite.