Veľká noc je pre kresťanov najväčším sviatkom. Aj keď sa zdá, že pre mnohých sú takým skôr Vianoce, predsa to najhlbšie tajomstvo viery sa pripomína a sprítomňuje práve na Veľkú noc. Veľký týždeň je každý rok výzvou vrátiť sa k podstate. Kristovo utrpenie a zmŕtvychvstanie je cesta, ktorou nás nebeský Otec opäť dvíha k sebe, k novému a večnému životu. Cez krst a Eucharistiu vstupujeme na túto cestu a so Zmŕtvychvstalým aj my vstávame k novému životu. Aj my víťazíme nad zlom i smrťou.
J 13; 1-8: „Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už bol vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vody do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel.“
„Kristus je vzkriesený!“ takto znie víťazný pozdrav kresťanov počas veľkonočných sviatkov a k tomuto pozdravu, k oslavovaniu, sa pripájajú aj tí ľudia, ktorí vieru nepraktizujú. Veľkonočné udalosti ovplyvnili život nielen veriacich, ale aj celú európsku civilizáciu. Či už priamo, alebo nepriamo ovplyvnili celý svet. Keď slávime Veľkú noc, máme ju sláviť spolu s predchádzajúcimi udalosťami, a to s udalosťami Veľkého týždňa, jedine takto pochopíme význam Ježišovho vzkriesenia. Prvou otázkou je, kde sa tieto veľkonočné udalosti odohrali? Odpoveď je jednoduchá – v Jeruzaleme a v jeho blízkom okolí. Je zaujímavé, že Jeruzalem má aj druhé, veľmi známe arabské meno – Al Kuds – sväté mesto, svätyňa. Susedské arabské štáty zásadne používajú hebrejské meno Jeruzalem, čo v preklade znamená mesto pokoja, alebo mesto, ktoré vyžaruje pokoj. Jeruzalem je hlavným mestom troch z piatich svetových náboženstiev. Na hradný vrch majú nárok izraelské, mohamedánske a kresťanské náboženstvo. Okrem toho je Jeruzalem aj sídlom štyroch štvrtí – arabskej, arménskej, kresťanskej a židovskej. Napriek svojmu menu je nepokojným mestom. Náboženské a etnické rozdiely vyvolávajú neustále napätie. Náš svet by mal byť miestom lásky, tvorivosti, ale často je miestom zloby a deštrukcie. Jeruzalem by mal byť mestom pokoja, ale nie je, a tak podobne ani náš svet nespĺňa svoju funkciu. Preto sa Ježiš narodil a vstal z mŕtvych, aby priniesol lásku. Aj my všetci na tomto svete, či už veriaci, alebo neveriaci, máme nájsť pokoj a lásku. Veľkonočné sviatky boli pôvodne sviatkami rodiny, pokoja a lásky. Židia slávili Paschu a v tom čase sa zišla celá rodina. Porovnala by som to s našimi Vianocami. Rodina spolu stolovala, spolu jedli tradičné jedlá a pred jedlom si umývali nohy. Umývanie nôh má hygienický, ale aj kultový charakter. Už staroveké náboženstvá vedeli, že voda je zdrojom života, že Božská sila prebýva vo vode. V niektorých náboženstvách je presne určené, koľkokrát sa majú kňazi umývať a v akej vode. Židovského veľkňaza kúpu jeho kolegovia a až potom môže vystúpiť pred ľuďmi. Dokonca je určené aj to, koľko litrov vody minimálne musia spotrebovať. Druhým odkazom je teda, že aj my potrebujeme očistenie. Zaoberali sme sa otázkami, kde sa odohrávali veľkonočné udalosti a s významom očistenia sa. Tretia otázka znie: „Ako prebiehalo a aký hlbší význam má umývanie nôh?“ Náš názor na veľkonočné očistenie, na umývanie nôh, výrazne ovplyvnil Da Vinciho obraz Posledná večera. Na tomto obraze sa večera odohráva v renesančnom paláci. Pri slávnostnom stole sedia trinásti, ale z obrazu je cítiť napätie, nepokoj. V Izraeli pri stole nesedeli, ale ležali. Stoly a pohovky boli nízke, stolujúci ležali pri nohách a večera trvala niekoľko hodín, preto bolo nutné mať čisté nohy. Umývanie nôh je dôležité – aj pápež umýva nohy jednému biskupovi a jednému odsúdenému. My v tom vidíme znamenie, znak pokory. Cirkev aj médiá to tak interpretujú, ale je v tom úplne iný význam – podľa pôvodného gréckeho textu umývanie nôh nám pripomína krst. Sme pokrstení vodou – zašpiníme si nohy a zašpiníme si aj svoju dušu. Kto je pokrstený, ten je zachránený, potrebuje len malú úpravu – umývanie nôh. To podstatnejšie vykonal a vytrpel za nás Ježiš Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy. Podstatná očista sa už odohrala, z toho sa radujme. Amen.
Alžbeta Lucskayová