Po trojmesačnej prestávke sme sa 6. septembra opäť stretli na slovenskej omši v Kostole sv. Jozefa na Námestí Mihálya Horvátha v VIII. obvode Budapešti. Predsedníčka slovenskej samosprávy pôsobiacej v Jozefove Monika Szelényiová tento raz pozvala do Budapešti dôstojného pána farára Vincenta Bengyáka.
Skôr než začal slúžiť svätú omšu, dôstojný pán vyzval prítomných veriacich zamyslieť sa nad niektorými myšlienkami súvisiacimi s nasledujúcou svätou omšou.
Spolužitie Slovákov a Maďarov v minulosti neraz komplikovali rozdiely, ba aj konflikty. Napriek tomu existuje mnoho vecí, ktoré nás spájajú. Jednou z nich je viera, spoločné modlitby a piesne, ktoré môžu zaznievať v oboch jazykoch. Práve myšlienka vzájomného spájania a potreby stáť pri sebe bola jednou z hlavných tém svätej omše venovanej životu v spoločenstve.
Biblické čítania priniesli otázku, ktorá je aktuálna aj dnes: Máme mlčať, keď vidíme, že človek, na ktorom nám záleží, kráča nesprávnou cestou, alebo ho máme upozorniť? Napomenutie však nemá byť prejavom odsúdenia či nadradenosti. Ak je povedané s láskou a úprimnou starostlivosťou, môže človeku pomôcť zastaviť a zamyslieť sa. Svet je často tvrdý a neúprosný. O to vzácnejšie je dobré slovo, povzbudenie a vedomie, že nám na druhom človeku skutočne záleží.
S tým súvisí aj posolstvo svätého Pavla: voči druhým nemáme byť nič dlžní okrem toho, aby sme sa navzájom milovali. Láska sa totiž neprejavuje iba slovami, ale predovšetkým skutkami. V čase, keď sa v spoločnosti často stretávame s pretvárkou a záujmom o vlastný prospech, má veľkú hodnotu nezištnosť a úprimnosť. Aj keď sa náš dobrý úmysel nie vždy stretne s úspechom, môžeme mať pokojné svedomie, že sme sa pokúsili pomôcť.
Evanjelium zároveň pripomína potrebu udržiavať vzťahy a nestrácať ľudí. Platí to aj pre cirkevné spoločenstvá, ktoré často nie sú početné. Nemôžeme plytvať ľuďmi, zdôraznil pán farár. Každý človek má svoju hodnotu a aj ten, kto urobí chybu, potrebuje skôr pomoc a blízkosť, než okamžité odmietnutie. Ak niekoho vyčleníme, môže zostať úplne sám a môže skončiť veľmi zle.
Dôležité je aj odpustenie. Človek môže niesť vlastné chyby a zlyhania ako ťažké bremeno celé roky. Priznať si vlastnú vinu a vysloviť jednoduché „odpusť mi“ však môže byť začiatkom oslobodenia. Odpustenie – vo vzťahu k Bohu i medzi ľuďmi – nám umožňuje nepremárniť život v hanbe, hneve či výčitkách.
Posledná myšlienka smeruje k samotnej podstate spoločenstva. Jeho sila totiž nespočíva v počte, ale v kvalite vzťahov. Aj malé spoločenstvo môže byť silné, ak sa jeho členovia poznajú, vedia o sebe, podržia sa a v ťažkej chvíli si dokážu podať ruku. Nestačí byť iba davom. Skutočné spoločenstvo vzniká tam, kde človek vie, že na ňom niekomu záleží.
Tak, ako sa z množstva zrniek stáva jeden chlieb a z bobuliek hrozna víno, aj jednotlivé ľudské životy môžu vytvoriť jedno spoločenstvo. Nezávisle od jazyka, národnosti či osobných rozdielov nás môže spájať viera, dobrá vôľa, vzájomná pomoc a vedomie, že nikto z nás nemusí zostať sám.
Po týchto myšlienkach nasledovala svätá omša, na ktorej miništrovali Beáta Erdeiová a po prvý raz študent 11. ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia Bruno Bánlaki. Z Knihy proroka Ezechiela čítala Markéta Tóthová Urbaničová, z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom Mária Libayová a zo svätého Evanjelia podľa Matúša čítal Vincent Bengyák. Kantor Štefan Nagy sprevádzal omšu spevom a hrou na organe a na záver, ako je jeho dobrým zvykom, pridal krátky koncert.
Po omši nasledovalo agapé na farskom úrade, kde sa Monika Szelényiová poďakovala každému, kto sa podieľal na príprave a priebehu svätej omše a skonštatovala, že nás prišlo oveľa viac ako obvykle chodí na dopoludňajšiu omšu. Jedlo požehnal Vincent Bengyák a spolu s prítomnými sa pomodlil Otče náš.
Monika Szelényiová predstavila aj Pavla Mihaliča, hosťa zo Slovenska, ktorý prišiel špeciálne na slovenskú omšu a priniesol aj zopár knižných darov. Po agapé sa tiež prihovoril prítomným.
P. Mihalič vysvetlil ako vznikol jeho kontakt so slovenským spoločenstvom v zahraničí. Prvý kontakt nadviazal počas púte v Zalaváre (Blatnohrade), kde zaznela myšlienka organizovať konferenciu spájajúcu Slovákov žijúcich v okolitých krajinách. Zdôraznil význam vzájomného poznania, priateľstva a spolupráce Slovákov bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijú. Ako symbolický základ tohto kontaktu uviedol modlitbu Antoina de Saint-Exupéryho „Nauč ma umeniu malých krokov“, ktorej hlavnou myšlienkou je žiť zodpovedne v prítomnosti, zvládať ťažkosti a budovať dobro postupnými krokmi. Priniesol slovenské knihy a časopisy ako prostriedok na podporu slovenského jazyka, kultúry a historického povedomia. Spomedzi nich vyzdvihol najmä diela Milana Ďuricu, Jána Chryzostoma Korca a časopis Svedectvo. Vyjadril ochotu podporiť myšlienku konferencie Slovákov zo Slovenska a okolitých krajín a prispieť k jej uskutočneniu. V závere sa predstavil ako človek zo Stupavy na Záhorí, ktorý pôsobí medzi slovenskými katolíkmi, v protikomunistickom spoločenstve a v Matici slovenskej. Hovoril o potrebe posilňovať slovenskú identitu a sebavedomie. Zároveň upozornil na rozpoltenosť slovenskej spoločnosti a na konflikt medzi rôznymi pohľadmi na globalizáciu, rodinu, rod a národ. Jeho vystúpenie bolo osobným príhovorom o potrebe spájať Slovákov doma i v zahraničí, pestovať slovenský jazyk, históriu a identitu a postupnými „malými krokmi“ budovať vzájomné vzťahy a spoluprácu.
(ĽF)
Foto: autorka