
Koncom augusta som navštívila Majk, kde bola v marci 2022 dokončená komplexná rekonštrukcia kamaldulskej pustovne a pamiatkového komplexu zámku Esterházyovcov.
Mníchov, ktorí zložili sľub mlčanlivosti, nazývali pre ich biele rúcha aj „bieli benediktíni“. V Maďarsku mal rád štyri kláštory, z ktorých jedným bola pustovňa v Majku, existujúca v rokoch 1733 až 1782.
Majkpusztu v roku 1733 rádu kamaldulov venoval chorvátsko-slavonsko-dalmátsky bán, gróf József Esterházy z rodu Galánthaiovcov, aby tam bola vybudovaná pustovňa, ktorá mala byť postavená na počesť svätého Jána Nepomuckého. K tomu daroval rádu 1200 holdov pôdy, polia, lúky, pastviny, 3 jazerá a mlyny.
Vypracovaním plánov bol poverený renomovaný rakúsky architekt Franz Anton Pilgram. Na výstavbu pustovníckych domčekov bola zriadená nadácia, ktorú podporovali okolité šľachtické rody z podunajskej oblasti. Erby darcovských rodín sú viditeľné na hlavných fasádach jednotlivých obydlí. Dary pokryli náklady na výstavbu aj na živobytie pustovníkov žijúcich v týchto domčekoch. Základy kostola, obklopeného budovami pustovne, boli položené v roku 1753. Kláštor sa staval v niekoľkých etapách takmer 30 rokov, avšak pre nedostatok potrebnej podpory nebol dokončený podľa pôvodných predstáv. Namiesto plánovaných 20 budov s mníšskymi celami bolo postavených len 17 a ani v nich neboli všetky cely obývané.
História kamaldulskej pustovne v Majku je ako z románu.
V roku 1782 Jozef II. rozpustil kontemplatívne rehole pôsobiace na území cisárstva a Uhorského kráľovstva, a tak aj kamaldulskú komunitu. Na opustenom panstve istý čas žili len nájomníci mlynov, robotníci a správcovia rybníkov, potom sa opustený kláštor a panstvo stali majetkom kráľovskej komory, ktorá ich prenajímala manufaktúram na výrobu súkna a plátna. V celách bývali robotníci a v jednej z nich na území bývalého kláštora fungovala aj škola. V roku 1828 sa panstvo opäť dostalo do vlastníctva rodu Esterházyovcov, ktorí ho až do konca druhej svetovej vojny využívali ako zimné sídlo, pričom budovu forestéria (hostinec) prerobili na pohodlný lovecký a obytný zámok.

Po vojne slúžil zámok ako poľná nemocnica, ubytovňa pre robotníkov, od roku 1946 aj ako umelecký ateliér, ale bol tu aj odborný učňovský ústav pre poľnohospodárstvo a internát, neskôr opäť ubytovňa pre robotníkov. Využívali ho aj ako byty a od 60. rokov 20. storočia slúžil ako tábor pre členov KISZ-u a pionierov.
Na vnútornom nádvorí zámku stojí 20 metrov hlboká bohato vyrezávaná renesančná okrasná studňa so štvorcovým dnom, ktorá sa do Majku dostala z Nagykároly ako svadobný dar po sobáši grófa Mórica Esterházyho a grófky Margity Károlyiovej. V roku 1985 amatérski potápači a výskumníci preskúmali jej dno a narazili na stopy tajomného podzemného systému tunelov a chodieb. Úplné odkrytie však sťažuje nebezpečenstvo zrútenia.
Budova forestéria je poschodová. Tu sa nachádzali hosťovské izby a spoločné priestory pustovníkov, ako napríklad kuchyňa, knižnica a holičská miestnosť. Na prízemí bola slávnostná jedáleň, teda refektár. Ten zohrával dôležitú úlohu v živote mníchov, ktorí tu spoločne stolovali na Vianoce a Veľkú noc. Na stenách sú viditeľné nástenné maľby znázorňujúce život Romualda – zakladateľa rádu – a Poslednú večeru. Z vyrezávaných stolov sa zachoval len jeden pôvodný 300-ročný stôl. Na poschodí budovy je stála expozícia venovaná histórii kamaldulov, ich maďarskej a všeobecnej minulosti, ako aj dočasné výstavy, a v súčasnosti je tu aj poľská fotografická výstava zachytávajúca súčasný život rádu. V tomto krídle sa nachádzajú aj miestnosti pripomínajúce vzťah maďarského kniežaťa Františka Rákócziho II. s kamaldulskými mníchmi vo Francúzsku. F. Rákóczi II. bol po porážke oslobodzovacieho boja dva roky hosťom kamaldulských mníchov žijúcich v Grobois neďaleko Paríža. V súlade s jeho poslednou vôľou bolo jeho srdce pochované v kláštore. Bohužiaľ, v dôsledku ničivých účinkov druhej svetovej vojny bola budova, a s ňou aj urna uchovávajúca popol kniežaťa, zničená.
Pôvodné zariadenie zámku bolo počas druhej svetovej vojny z veľkej časti zničené alebo rozkradnuté, dávne časy pripomínajú kachle v jedálni a v loveckej sále, krby na poschodí, dva lustre a niekoľko predmetov.

Cely pustovníkov boli postavené v priestore oddelenom múrmi od foresteria, teda v klauzure. Ku každej z týchto budov s pravidelným usporiadaním, jednotným pôdorysom a podlahovou plochou 80 m², patrí aj malá záhradka. Cely sa skladali z predsiene, obývacej izby, kaplnky, dielne a drevárne. Toto bol osobný životný priestor pustovníka, tu spal a jedol, a vo voľnom čase sa venoval písaniu, čítaniu, spracovávaniu liečivých bylín a starostlivosti o svoju záhradu. Jedna z ciel predstavuje obydlie predstaveného, kde je umiestnená aj expozícia miestnej materiálnej kultúry z 18., 19. a 20. storočia.
Základom kontemplatívneho spôsobu života tohto rehoľného rádu bolo mlčanie, askéza a časté pôsty. Ich poslaním bolo modliť sa za všetkých, dokonca aj za tých a namiesto tých, ktorí sa sami nikdy neobracajú k Bohu. Rád bol sebestačný, žil z poľnohospodárstva, rybárstva a charitatívnych darov. Hospodárenie vykonávali bratia laici, tzv. frátrovia, ktorí zložili sľub mlčanlivosti, ale neboli vysvätení.
Jednoloďový kostol svätého Jána Nepomuckého s bočnými vežami bol postavený v rokoch 1753 – 1770. Bol duchovným centrom komunity, v ktorom pustovníci spoločne slúžili omše a recitovali liturgiu hodín. Počas veľkého zemetrasenia v Komárne v roku 1783 utrpel kostol v Majku vážne škody, v roku 1811 ho zasiahol blesk a okrem veže bola zvyšná časť úplne zničená. V bývalom svätostánku dnes zdobené, vyrezávané sedadlá mníchov znázorňujú štylizované kamene. Pri výstupe po úzkych točitých schodoch a následne po strmých drevených schodoch do veže kostola, vidíme v každej zákrute vyrytý citát, z ktorého sa návštevník môže dozvedieť tajomstvá mníšskej duchovnosti. Zvon vo veži je vernou kópiou niekdajšieho veľkého zvonu z Majku, ktorý bol vyrobený dobovou technikou odlievania. Do zvonice som sa dostala trochu zadýchaná, ale neoľutovala som. Keď som vykukla medzi lamelami okeníc, privítal ma malebný výhľad na pohorie Vértes a samozrejme som si nenechala ujsť príležitosť zazvoniť na zvon.

Na „hornej terase“ geometrickej záhrady je dodnes viditeľná terasovitá dispozícia z 18. storočia, systém oporných múrov a časť hradných múrov obklopujúcich záhradu. Na hornej terase boli okrasné časti záhrady upravené tak, aby na ne bol najkrajší výhľad z okrasnej sály na poschodí. Stredná a dolná terasa geometrickej záhrady boli vybudované ďalej od komplexu budov a slúžili ako ovocný sad, bylinková a zeleninová záhrada. Kedysi sa tam pestovali kapusta, kaleráb, tekvica, uhorky, špargľa, šaláty, ako aj strukoviny – fazuľa, hrach a šošovica. Na tomto mieste zriadila rodina Esterházyovcov v 19. storočí anglickú záhradu.
Vojnové udalosti neušetrili ani Majk. Vyhorela veľká knižnica a časť zámku. Po vojne zostali v Maďarsku manželka grófa Mórica Esterházyho grófka Margit Károlyiová a jej sestra Emma. Do konca roku 1973 žili v celovom dome č. 13 a živili sa manuálnou prácou.
Majk je od 80. rokov turistickou atrakciou, jeho obnova prebiehala v niekoľkých etapách. Posledná rozsiahlejšia obnova sa uskutočnila v rokoch 2018 – 2022.
V súčasnosti tento impozantný barokový pamiatkový komplex, ktorý je považovaný za raritu v celej Európe, spravuje Nezisková spoločnosť pre ochranu a rozvoj národného dedičstva, s. r. o.
Členovia kamaldulského rádu (bieli benediktíni) žijú dodnes v živých, fungujúcich komunitách na viacerých miestach sveta. Tak v Taliansku a Poľsku, ako aj mimo Európy, v Severnej a Južnej Amerike, Afrike a Ázii rád dodnes praktizuje prísny pustovnícky život spojený so sľubom mlčania.
Snažila som sa stručne zhrnúť to, čo som videla a zažila, a nevenovala som sa podrobnému opisu všetkých zrekonštruovaných budov patriacich k pustovni. Dalo by sa povedať ešte mnoho vecí, históriu kamaldulského kláštora v Majku „zdobí“ mnoho zaujímavých detailov. Stojí za to navštíviť toto miesto osobne, lebo len tak je možné na vlastnej koži pocítiť život mníchov, ktorí pred 250 rokmi zložili sľub mlčanlivosti.
Beáta Tamásová
členka Klubu slovenských dôchodcov
Foto: autorka