Kostol sv. Antona Paduánskeho v Santove je už stáročia srdcom a duchovným útočiskom obce. Ak sa zahľadíme na premeny zastavaného prostredia, vidíme, že čas neúprosne zanecháva stopu na budovách, a teda aj na kostoloch. Ak chceme tieto pamiatky zachovať, musíme sa o ne postarať, ale k tomu sú potrebné financie. V Santove mali šťastie, ich modlitby boli vypočuté. Dňa 25. októbra sa preto v miestnom kostole konali dve slávnostné podujatia: predstavenie novej knihy o histórii kostola a biskupská svätá omša spojená s posvätením kostola po rozsiahlej rekonštrukcii. Obe pripomenuli minulosť, oslávili súčasný stav a naznačili nádejnú budúcnosť.
Dopoludnie sa začalo predstavením maďarskej publikácie Náš patrón svätý Anton Paduánsky – história rímskokatolíckeho kostola v Santove. Starostka obce Eva Csicsmanczaiová vo svojom otváracom príhovore pripomenula, čím je kostol pre ľudí výnimočný: „Ku kostolu sa tradične viaže začiatok a koniec nášho života. Tu si dávame sľub večnej vernosti, tu sa radujeme a tu nachádzame útechu.“
Následne sa slova ujala historička umenia Mária Prokoppová, ktorá knihu odborne predstavila a zhodnotila. Mária Prokoppová je významná maďarská historička umenia, kandidátka Maďarskej akadémie vied, nositeľka Széchenyiho ceny, Ceny maďarského dedičstva a Dôstojníckeho kríža Maďarského záslužného rádu. Vyše päťdesiat rokov pôsobila na Katedre dejín umenia Univerzity Eötvösa Loránda (ELTE). Jej výskum zahŕňa talianske, maďarské a stredoeurópske výtvarné umenie 13. – 15. storočia, gotické nástenné maľby ostrihomskej kráľovskej kaplnky, renesančné maľby ostrihomského arcibiskupa Jána Vitéza i identifikáciu raných diel Sandra Botticelliho. Vo svojom príhovore vyzdvihla silu a vôľu miestnych obyvateľov, ktorí si svoje dedičstvo vážia a odovzdávajú ďalej.
Autormi knihy sú Szilvia Földesiová, Gizela Kárpátiová, László Kocsis a Erzsébet Molnárová. Publikácia mapuje históriu najstaršej budovy v obci, pripomína dedičstvo predkov a premeny, ktorými kostol po stáročia prechádzal. Podľa Prokoppovej ide o dielo, ktoré spája odbornosť a dostupnosť a pomáha udržiavať kontinuitu medzi generáciami.
Kostol v Santove je zasvätený svätému Antonovi Paduánskemu, ktorý patrí medzi najuctievanejších svätcov katolíckej cirkvi. Narodil sa ako Fernando Martins de Bulhões v Lisabone v roku 1195 a po vstupe k františkánom prijal meno Anton. Preslávil sa ako mimoriadne výrečný kazateľ a teológ – pápež Gregor IX. ho nazval „Archou Písma svätého“. Za svätého bol vyhlásený už 30. mája 1232, necelý rok po svojej smrti, a v roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Je patrónom stratených predmetov, manželov, detí, cestovateľov, chudobných i sociálnych pracovníkov. Jeho atribútmi sú františkánsky odev, ľalia, zobrazovaný je s malým Ježišom v náručí.
Po prezentácii sa začala slávnostná svätá omša, ktorú celebroval Mons. Anton Spányi, biskup Stoličnobelehradskej diecézy. Na začiatku svätej omše členovia miestneho pávieho krúžku spolu s hosťami zaspievali hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia...“. Potom sa slova ujal Sándor Balla, farár vo Verešvári a duchovný správca Santova, ktorý priblížil históriu rekonštrukcie.
Kostol vykazoval statické poruchy, ktoré sa prejavovali trhlinami v stenách. Na vnútornú obnovu sa podarilo získať podporu 45 miliónov forintov. Stavebné práce realizovala spoločnosť T-Hof Bau Kft. Projektové a povoľovacie práce si vyžiadali približne 10 miliónov forintov, ktoré financovala farnosť a cirkevná obec.
Počas prác sa však ukázalo, že pôvodný rozpočet nebude stačiť. K pôvodným 40 miliónom forintov pribudli nečakané výdavky a celkové náklady sa vyšplhali na takmer 70 miliónov forintov. Finančne pomohli veriaci sumou 2,5 milióna forintov, obec Santov prispela 2,7 milióna forintov a farnosť z vlastných úspor uhradila 7 miliónov forintov. Významnú pomoc poskytol aj biskup Spányi, ktorý pomohol pokryť DPH. Ako zdôraznil S. Balla, bez obetavosti a solidarity mnohých ľudí by sa dielo nepodarilo dokončiť.
Potom biskup posvätil obnovený kostol a vo svojej homílii zdôraznil, že obnova nie je len o budove, ale predovšetkým o živote spoločenstva. Skutočná obnova sa neodohráva len v stenách, ale predovšetkým v srdciach veriacich.
„Kostol z kameňa vždy zostane len domom z kameňa, ak v ňom nie je živá Božia láska, modlitba a spoločenstvo veriacich,“ zdôraznil biskup Spányi. Pripomenul, že korene viery, ktoré miestni Slováci po stáročia odovzdávali z generácie na generáciu, treba chrániť a odovzdávať ďalej. „Ak strácame korene, prestávame budovať a začneme iba ničiť,“ upozornil.
Na záver svätej omše sa ozvala pilíšska hymna ako symbol identity a spolupatričnosti pilíšskych Slovákov.
Po svätej omši sa v kostolnej záhrade konalo agapé, na ktorom všetkým ponúkli domáce koláče. Vzácni hostia sa potom presunuli na slávnostný obed do veľkej sály obecného úradu.
Eva Csicsmanczaiová poďakovala všetkým, ktorí sa podieľali na obnove kostola, od projektantov a stavbárov až po tých, ktorí pomáhali s upratovaním, premiestňovaním zariadenia kostola do kultúrneho domu a späť, či pripravovali občerstvenie. Osobitné uznanie vyslovila predsedníčke miestnej slovenskej samosprávy Margite Kollárovej, ktorá sa zasadzovala za získanie a správne využitie dotácií. Starostka vyzdvihla aj Teréziu Motikovú, ktorá podľa jej slov stála na začiatku celej myšlienky obnovy kostola a neúnavne ju presadzovala. Poďakovanie si vyslúžili aj mladí ľudia, ktorí pomáhali pri organizácii a rozdávaní darčekov, ako aj miestni veriaci, ktorí počas mnohých mesiacov dochádzali do kultúrneho domu na bohoslužby a podporovali práce modlitbou i praktickou pomocou.
„V jednote je sila,“ zaznelo na záver viackrát. „Spoločne sme dokázali, že keď sa spoja sily, dokážeme obnoviť nielen budovu, ale aj posilniť spoločenstvo.“
Na záver podujatia biskup Spányi požehnal prítomných a poďakoval všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k obnove kostola. Účastníci si odniesli nielen duchovný zážitok, ale aj novú knihu o histórii chrámu, ktorá im bude pripomínať, že dedičstvo predkov si vyžaduje vďačnosť a starostlivosť.
(ik)
Foto: autorka
