August 1968 predstavoval úder do nových predstáv o živote Čechov a Slovákov a na dlhú dobu zabrzdil demokratický rozvoj, na ktorý sa všetci tešili a z tešenia zostal niekoľkoročný smútok, vyhlásil prezident SR Ivan Gašparovič počas pietnej spomienky na obete 21. augusta 1968 v Bratislave.
„Je to súčasť moderných dejín Čechov a Slovákov, ktorú si musíme pripomínať, že žiť slobodne vždy niečo stojí a za tú slobodu treba vždy bojovať,” uviedla hlava slovenského štátu. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa podľa jeho slov všetkých prekvapila, skoro nikto neveril tomu, že sa niečo také môže stať. Čas ukázal, čo všetko museli Česi a Slováci za cestu k slobode zaplatiť. „Preto som sa prišiel aj tohto roku pokloniť k miestu, kde položili život tí, ktorí v tom čase spôsobom, ktorý bol možný, ukazovali svoj odpor k vstupu týchto vojsk. Nesmieme na to zabudnúť a budúcnosť, ktorú máme pred nami, tá musí byť vždy aj spomienkou na týchto ľudí,” konštatoval prezident SR. Na augustové udalosti má aj osobné spomienky, viažu sa mu najmä s univerzitou na Šafárikovom námestí v Bratislave, kde pôsobil. Ľudia vtedy podľa neho boli spontánni a nehnevali sa ani tak na vojakov ako na tých, ktorí ich do Československa poslali. „Tí vojaci boli možno takí nešťastní ako aj my,” dodal Gašparovič.
„Odpúšťame, ale nezabúdame,” povedal tajomník bratislavskej organizácie Konfederácie politických väzňov Pavol Schulcz. „Tie zverstvá, ktoré boli napáchané nielen počas augustových udalostí, ale počas celej existencie totalitného režimu, to môže odpustiť len ten najvyšší, náš stvoriteľ. Ako povedal svojho času jeho jednorodený, otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. A zrejme ani títo si neuvedomovali, čo robia a robili to na vlastnom národe, na vlastných ľuďoch, takže skutočná hanba,” vysvetlil. Podľa neho o augustových udalostiach i celom systéme komunistického režimu by mali vedieť i ďalšie generácie, aby pochopili a vážili si, čo všetko museli zažiť ich rodičia a aby boli „aspoň maličkým zrniečkom ochrany, aby sa niečo také už nikdy neuskutočnilo”. Schulcz počas augusta 1968 zažil v Bratislave prestrelku na Námestí SNP, keď strieľali na kostol Milosrdných bratov. „Spomienky sú rôzne, ale hlavne tie negatívne,” uzavrel. V noci z 20. na 21. augusta vtrhli vojská Varšavskej zmluvy (bez Rumunska) do ČSSR. Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR sa neskôr stiahli, Sovietsky zväz rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Stiahli sa až v roku 1991. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených.
Americká Ústredná spravodajská služba (CIA) zverejní niektoré dokumenty ukazujúce, ako Spojené štáty sledovali prípravy na okupáciu Československa vojskami piatich krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom v auguste 1968. Zverejnenie stoviek strán dokumentov bolo súčasťou piatkového sympózia v knižnici amerického prezidenta Lyndona Bainesa Johnsona v Austine. Dokumenty zahŕňajú varovanie z 2. augusta 1968, že Moskva za približne dva týždne vybudovala veľkú armádu pripravenú na inváziu. O 18 dní prekročili vojská hranice Československa a zlikvidovali liberálne politické, ekonomické a sociálne reformy v krajine.
Po Siwiecovej ulici má Praha aj obelisk, ktorý pripomína Poliaka Ryszarda Siwieca, ktorý sa na protest proti okupácii Československa pred 42 rokmi upálil. Obelisk 20. augusta odhalili za účasti ministra vnútra Radka Johna a podpredsedu poľského Senátu Zbigniewa Romaszewského pred budovou, v ktorej sídli český Ústav pre štúdium totalitných režimov. Ryszard Siwiec sa k radikálnemu protestu odhodlal 8. septembra 1968 necelé tri týždne po okupácii ČSSR a o štyri mesiace skôr, než sa ľudskou pochodňou stal v Prahe Jan Palach. Päťdesiatdeväťročný Poliak si za miesto činu, kde sa polial benzínom a zapálil, zvolil varšavský štadión. Po štyroch dňoch zraneniam v nemocnici podľahol. Jeho činu desaťročia nerozumeli ani samotní Poliaci. Tragický protest poľského občana na tribúne štadióna, kde za účasti najvyšších poľských predstaviteľov prebiehali dožinkové slávnosti, dlho zostával tajomstvom aj napriek tomu, že ho zachytila kamera. Siwiec sa síce podpálil na zaplnenej tribúne a už keď horel, svoj protest ľuďom okolo vysvetľoval, jeho slová však prehlušovali tóny dychovky. Poľské médiá museli o čine mlčať a vo Varšave dokonca kolovali fámy, že išlo o psychicky narušenú osobu alebo opilca, ktorý neopatrnosťou zapálil svoj špiritus. Odvážny čin Ryszarda Siwieca v súvislostiach odkryl až dokument poľského režiséra Macieja Drygasa, ktorý v archívoch objavil sedemsekundový filmový záznam horiacej ľudskej pochodne a našiel aj svedkov udalosti. Siwiec dostal in memoriam od bývalého českého prezidenta Václava Havla najvyššie české štátne vyznamenanie Rad T. G. Masaryka.