V juhozápadnej časti pohoria Čerhát, 22 km od Vacova, sa nachádza obec obkľúčená horami, kopcami, udivujúca čistým vzduchom a tichom. Agárd (Ősagárd) patrí medzi tie dedinky, ktoré sa snažia zachovať si samostatnosť.

Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zaujímavá nielen svojím slovenským obyvateľstvom, ktoré znovuosídlilo toto územie po tureckej okupácii, ale hlavne tým, že sme tu našli množstvo takých iniciatív, ktoré sú hodné nasledovania.

Keď prejdete po hlavnej ulici osady s 340 obyvateľmi, nenájdete zatemnené domy, ako je to bežné v okolí hlavného mesta, ale ľudí, ktorí idú za svojou robotou, zväčša na pole, alebo skrášľovať svoje okolie, prípadne pracujú okolo domu.

„Naším prvoradým cieľom po založení vlastnej samosprávy začiatkom 90. rokov bolo zachovať krásu nášho okolia,“ hovorí starosta osady Ondrej Agárdi, ktorý tento post zastáva už v šiestom cykle popri zamestnaní. Mladistý päťdesiatnik má dcéru a vnučku vo Vacove a syna a vnuka doma. Syn je vodičom kamiónu, ale podľa možnosti pomáha otcovi pri prácach na poli. „Aj 7-ročný vnuk si už rád sadne na traktor a teším sa, že aj jeho zaujímajú stroje,“ usmieva sa O. Agárdi, ktorého pracovisko bolo vo Vacove, v sklade spoločnosti autobusovej dopravy. „Každý štvrtý deň som chodil do práce a tri dni som sa mohol venovať dedine. Posledný rok sa pracovná doba zmenila na 12 hodín práce a 48 hodín povinného voľna, ale aj tak som mohol vykonávať svoju funkciu,“ hovorí O. Agárdi, miestny rodák, ktorý sa po ukončení vyšších tried Základnej školy v Kesegu vyučil vo Vacove za automechanika. Štvortriedna agárdska základná škola zanikla v roku 1974, odvtedy navštevujú agárdske deti Základnú školu v Netejči, vzdialenú 6 km. Vozí ich tam školský autobus.

V záujme zachovania slovenského jazyka a kultúry v miestnej materskej škole prebieha výučba slovenčiny. Škôlka je zároveň akýmsi strediskom slovenského života v obci a to nielen preto, lebo sa nachádza pri Dedinskom múzeu, ktoré odovzdali v roku 2006, ale aj preto, lebo škôlkári tvoria základ kultúrneho programu na všetkých podujatiach osady.

Názov Agárd sa prvýkrát vyskytuje na listine z čias panovania kráľa Žigmunda, z roku 1405. Keďže v našej vlasti je viac obcí s názvom Agárd, na rozlíšenie v roku 1906 dostala dedina názov Ősagárd. Podľa sčítania ľudu z roku 2001 sa spomedzi 353 občanov k slovenskej národnosti prihlásilo 84 a 79 obyvateľov uviedlo slovenčinu za svoj materinský jazyk.

Starosta sa všestranne snaží mobilizovať obyvateľstvo, čo sa mu darí, lebo napríklad vlastným pričinením vybudovali aj park oddychu s ihriskom. V predošlom spoločenskom zriadení Agárd patril administratívne k Netejču. Dodnes majú spoločného notára, ba patria k nemu aj Horné Peťany. Rozvoj obce sa však začal až po osamostatnení sa. Od roku 1993 je v osade vodovod, v roku 1994 zaviedli do domácností plyn a vytvorili kanalizáciu. V roku 1994-95, tesne po postavení obecného úradu, ktorý slúži aj na spoločenské účely, si vytýčili nový cieľ: dobudovať obecný úrad a vytvoriť možnosti na ubytovanie turistov, nakoľko osada sa nachádza na turistickej modrej značke. „Vybudovali sme štyri izby a nadnes si ubytovňa zarobí „na seba“, ba prináša malý zisk,“ chváli sa O. Agárdi.

Z rôznych dotácií vybudovali aj šatne pre športovcov, ale granty nestačili ani na stavebný materiál. „Spojili sme sa a postavili sme ich z vlastných síl, čo sa vlastne stalo našou ochrannou známkou. V okolitých osadách nás vždy dávajú za príklad dobrej spolupráce,“ hovorí starosta.

Pracovisko O. Agárdiho minulý rok zrušili a tak sa rozhodol založiť si podnikanie na vykonávanie poľnohospodárskych služieb. Po rodičoch zdedil pôdu, ktorú im vrátili v prvej vlne privatizácie, a obrába pôdu aj na objednávku ostatným dedinčanom. Tak vlastne je starosta stále v obci, čo tiež nie je na úkor veci.

Avšak najzaujímavejší je sociálny program založený na zamestnávaní tých obyvateľov, ktorí sú odkázaní na sociálnu výpomoc. V ich záujme sa samospráva zapojila do celoštátneho programu, v rámci ktorého dostali v roku 1997 semienka a sadenice, aby takto zabezpečili rodinám zeleninu a ovocie. Neskôr z rôznych grantov získali kultivačné stroje a ďalší rok sa rozhodli vysadiť malinovú plantáž o rozlohe jedného hektára. V tomto sade pridelili obyvateľom niekoľko radov, ktoré mali obrábať. Istú časť mala aj obec. Mechanizované práce zabezpečila obec, strihanie, okopávanie a zber obyvatelia. Maliny potom mohli predať alebo použiť pre vlastné potreby. „Napriek viacerým ochoreniam maliny doteraz vydržali, ale už bolo načase obnoviť výsadbu. Preto sa uchádzame o grant na založenie černicovej plantáže. Dodnes takto zabezpečujeme príjmy pre 5-8 agárdskych rodín,“ hovorí starosta.

Medzitým sa uchádzali aj o granty na zabezpečenie rôznych strojov na obrábanie pôdy, a to nielen ovocnej plantáže, ale aj obilia, lucerny a zemiakov. Pred niekoľkými rokmi vysadili aj slivky, teraz pomýšľajú na vytvorenie sušiarne, ktorej plány sú už schválené a vybudujú ju v nasledujúcich rokoch.

Čiastočne z grantov vytvorili pri futbalovom ihrisku amfiteáter na usporadúvanie podujatí na voľnom priestranstve. „Na tomto mieste zvykneme organizovať najväčšiu akciu v osade: festival chrtov spojený s obecným dňom, ktorý sa za tri roky stal najobľúbenejším podujatím medzinárodného rázu medzi chovateľmi tohto druhu psov,“ chváli sa starosta a dodáva, že za dva dni sa tu vystrieda vyše 1500 hostí. O ich pohodu a o pokojný priebeh podujatia sa stará 50-60 obyvateľov zväčša bez nároku na honorár. Festival chrtov je významnou udalosťou v živote osady. Pripomína púť, na ktorú prichádzajú aj vzdialenejšie bývajúci členovia rodín, aby spolu strávili chvíľku času pri slávnostnom stole. Na tomto stole sú aj výrobky z plantáží osady: sirup z černíc, zemiaky, ale aj víno so špeciálnou nálepkou pripravenou na túto udalosť. Tieto vína zvykli darovať aj na pamiatku.

Na obecný deň sa miestni záujemcovia o folklór vždy naučia choreografiu nového tanca. „Nie sme ozajstní tanečníci, spája nás láska a oduševnenosť,“ hovorí predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Laczkovská Kordíková, ktorá vykonáva túto funkciu od októbra minulého roku. Tanečná skupina má vyše desať členov vo veku od 12 do 35 rokov. Zväčša novohradské choreografie s nimi nacvičuje Silvia Kurunciová Farkašová, ktorá dochádza do Agárdu z Balašských Ďarmôt. Folklór predsedníčke slovenského zboru nie je neznámy, veď vlani na festivale v Banke spolu so svojou starou mamou, mamou, sestrou a dcérami vystúpili ako zachovávateľky slovenskej ľudovej piesne. Na medzinárodnom festivale zožali obrovský úspech. Medzi cieľmi samosprávy figuruje nielen udržiavanie kontaktov so spriatelenou osadou Jasením na Slovensku, ale aj zachovávanie spevnej kultúry a zapojenie sa do všetkých aktivít osady spolu s materskou školou, ktorú aj finančne podporuje. „Snažíme sa, aby sa slovenčina nevytratila z každodenného života našej osady,“ tvrdí pani predsedníčka.

„Snažili sme sa zachrániť čím viac pamiatok dokumentujúcich minulosť Agárdu a jeho obyvateľov a vystaviť ich v múzeu, kde sú dostupné záujemcom,“ hovorí O. Agárdi o založení Dedinského múzea, ku ktorému došlo v roku 2004. Medzi zrodom iniciatívy a jej realizovaním uplynul iba rok, čo tiež svedčí o silnej súdržnosti Agárdčanov, ktorí ponúkli nielen starodávne náradie, ale aj nábytok a najmä svoje pracovité ruky pri zriaďovaní múzea.

O existencii hovoreného slovenského slova som sa mohla presvedčiť počas svojej krátkej prechádzky po Agárde. Stretla som sa s dvomi ženami staršieho veku, ktoré mi krásnou slovenčinou porozprávali, že v nedeľu bude slovenská bohoslužba, ktorú u nich slúži každú tretiu nedeľu v mesiaci putujúca evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia usadzovali do obce Slovákov - evanjelikov z Gemera a Hontu, ktorí potom integrovali do seba málopočetnú skupinu Maďarov kalvínskeho vyznania. „Dodnes sú medzi nami aj kalvíni, ale aj oni sa zúčastňujú na duchovnom živote našej evanjelickej obce,“ tvrdí O. Agárdi.

Hoci domy nie sú v najlepšom stave, okolie je čisté a upravené. A kde je poriadok pred domom, tam je všetko na mieste aj v dušiach jeho obyvateľov. Aspoň verím, že to tak je aj v novohradskom Agárde, kde cítiť silnú spolupatričnosť občanov.

Eva Patayová Fábiánová