Vedeli ste, že snahy o uplatňovanie princípu reciprocity v oblasti menšinových práv obsahovala už Ústava Slovenského štátu z rokov 1939-1944, ktorá zabezpečenie práv národností spájala s tým, aké práva má slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny? Ja som sa o tomto zaujímavom fakte dozvedela nedávno, na prezentácii memoárovej knihy bývalého slovenského vyslanca Jána Spišiaka Spomienky z Budapešti 1939-1944 v Slovenskom inštitúte.
O knihe hovorili dvaja mladí historici Miroslav Michela zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a pracovník Spoločenskovedného ústavu Maďarskej akadémie vied István Janek. Význam uverejnenia memoárov Jána Spišiaka určite výstižne charakterizujú slová I. Janeka, ktorý z pohľadu slovenskej a maďarskej historiografie označil prácu Miroslava Michelu, Valeriána Bystrického a Ladislava Deáka za významný dobový dokument. Vydanie Spišiakových memoárov hodnotil ako krok k spoznaniu našej spoločnej histórie a navrhol memoáre preložiť do maďarčiny a vydať knižne. Moderátorom večera bol Karol Wlachovský, ktorý zaviedol publikum do obdobia vzniku slovenskej diplomacie a rozprával o tom, ako sa stal právny poradca Tatra banky Ján Spišiak vyslancom vojnového Slovenského štátu v Maďarsku. Na prezentáciu pricestovala do Budapešti aj dcéra niekdajšieho slovenského diplomata. Daniela Kotulová-Spišiaková sa narodila v roku 1939 vo vile na Štefánii, ktorú jej otec kúpil pre účely vyslanectva a ktorá dodnes slúži ako veľvyslanectvo Slovenskej republiky. O svojom otcovi prezradila, že pochádzal zo skromných pomerov a vďaka svojmu učiteľovi a evanjelickému kňazovi dostal štipendium, ktoré mu umožnilo študovať na gymnáziu a neskôr na právnickej fakulte v Prahe. Po určitom čase sa rozhodol ísť do Paríža, kde študoval diplomaciu. Keď sa vrátil do Prahy, ukončil svoje štúdium, urobil doktorské skúšky. Stal sa právnym poradcom Tatra banky a vydal tri odborné knihy o zmenkovom práve. O svojom pôsobení v Budapešti písal hlásenia, ktoré sa neskôr stali základom pre jeho memoáre. Koncom vojny ho KGB zatklo a na dva roky odvlieklo do Sovietskeho zväzu. Keď sa vrátil, zamestnal sa vo svojej pôvodnej profesii a písal právnické knihy. Memoáre začal písať v 60. rokoch. Ich vydania sa však nedožil, zomrel v roku 1981. Jeho dcéra pokladala za svoju povinnosť vydať knihu, preto začala zháňať peniaze a odborníka, ktorý by upravil 1700 strán do terajšej podoby. Stal sa ním Miroslav Michela, ktorý si spolu s ďalšími dvomi redaktormi knihy vytýčil za cieľ predstavenie J. Spišiaka ako diplomata a sprostredkovanie jeho postrehov o slovensko-maďarských vzťahoch. Rozhodli sa zachovať archaický jazyk memoárov, ktorý sa líši nielen od súčasného jazyka, ale aj od jazyka hlásení z Budapešti. Podľa slov M. Michelu spomienky sú produktom situácie, v ktorej vznikli. Svedčí o tom napr. fakt, že úplne chýbajú informácie o nadriadených J. Spišiaka na ministerstve, čo bolo pravdepodobne dôsledkom situácie po vojne, keď si musel autor veľmi dobre rozmyslieť, čo si môže dovoliť. Dôraznými témami sú práve naopak postavenie Slovákov v Maďarsku, revizionizmus a antifašizmus.
Po prečítaní niekoľkých desiatok strán môžem tvrdiť, že je to vzrušujúce a poučné čítanie aj pre laického čitateľa. Smutné je iba to, že slovensko-maďarské vzťahy zaťažené vzájomnými krivdami a nedôverou, o ktorých sa zmieňuje autor memoárov, nie sú nám neznáme ani dnes.