Logo

Náš 20. august

 

Počas môjho detstva sme s bratom vždy netrpezlivo a s určitým vzrušením očakávali 20. august. Bol to v Slovenskom Komlóši veľký sviatok: konali sa hody, ktoré sa u nás volali „búčov“ (z maďarského slova „búcsú“).

Nikdy som neuvažovala o tom, ako sa v našej slovenskej evanjelickej osade udomácnil sviatok spojený s katolíckym vierovyznaním. Podstatné bolo, že pred miestnym parkom, „ligetom“ vyrástli stánky, v ktorých sa predávali hračky, sladkosti a všeličo iné, čo sme my, deti bezpodmienečne potrebovali. Na blízkom prírodnom javisku prebiehali do večera kultúrne programy, predávala sa klobása, baraní paprikáš a ďalšie dobroty. Samozrejme s dobrým komlóšskym chlebom, pretože okrem ústavy to bol aj sviatok nového chleba, ktorý má korene v čase panovníčky Márie Terézie. Všetci obyvatelia dediny sa bezstarostne zabávali, a na „búčov“ sa aspoň na niekoľko dní vracali domov aj presídlenci zo Slovenska. Z Matúškova, Horných Salíb a iných lokalít, kde sa usadili Slováci zo Slovenského Komlóša, prichádzalo každoročne niekoľko autobusov a takmer v každej rodine mali hostí. Slovom, bol to pre nás veľký sviatok.

Zmenili sa časy, dnes je 20. august v prvom rade sviatkom zakladateľa štátu, uhorského kráľa svätého Štefana, s ktorým je spojené aj prijatie kresťanstva. Ide o osobnosť, ktorá onoho času rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila dejiny všetkých obyvateľov Uhorska. Maďarov aj Nemaďarov. My, Slováci v Maďarsku sa k jeho dedičstvu môžeme bez akýchkoľvek výhrad hlásiť. Často sa dodnes citujú jeho pokyny písané synovi Imrichovi: „Krajina jedného jazyka a jedných zvykov je slabá a krehká, preto prikazujem ti, syn môj, aby si prichodiacim inej reči a iných zvykov preukazoval dobrú vôľu a statočne sa voči nim choval...“. S troškou trpkosti v ústach si však človek všíma, že pri rozmieňaní tohto odkazu a podobných deklarácií na drobné, niečo chýba. Na podstavci sochy prvého uhorského panovníka pred evanjelickým kostolom v mojom rodnom meste tento citát figuruje v jedinom jazyku, maďarčine. Obyvatelia našej vlasti hlásiaci sa k slovenskej národnosti maďarský jazyk samozrejme ovládajú, preto im nerobí problém citát pochopiť. Veď oni sami, ako aj ich predkovia, boli od pamäti sveta uhorskými a neskôr maďarskými štátnymi príslušníkmi. V záujme zachovania tejto pestrosti našej vlasti je dôležité, aby nielen vedeli, ale aj cítili, že byť Nemaďarom v Maďarsku je „normálne“. Aby sa ľudia, ktorí so súcitom sledujú správy o „porušovaní práv“ príslušníkov maďarskej národnosti v niektorej susednej krajine neriadili heslom: „žijeme v Maďarsku, tak musíme byť Maďari“. Pomohlo by, keby vedúci predstavitelia našej krajiny popri Maďaroch za hranicami vo svojich slávnostných prejavoch občas nezabudli spomenúť aj spoluobčanov inej národnosti. Tohoročný sviatok svätého Štefana, mottom ktorého je „Krajina spolu“, je na to vhodnou príležitosťou.

Alžbeta Račková