odpovedá predsedníčka Slovenskej samosprávy v Išasegu Klára Fuferendová
– Ako sa zachováva slovenský duch v Išasegu?
– Išaseg sa nachádza blízko hlavného mesta, v súčasnosti má vyše 11 tisíc obyvateľov. Slovenská samospráva tu funguje vyše desať rokov, odvtedy ju vediem ja. V tomto roku si pripomíname 320. a 300. výročie príchodu Slovákov do našej osady. V rokoch 1696 až 1716 sem priviedol Slovákov gróf Anton Grassalkovič. V priebehu 20 rokov sa sem nasťahovalo z terajšieho územia Slovenska 50 rodín, ktoré si založili osadu na pustatine. Veľmi mi je ľúto, že doteraz sa nám nepodarilo usporiadať Dni venované grófovi Grassalkovičovi, ale dúfam, že o rok nám to vyjde. V septembri sme mali Národnostný deň a 15. októbra vysvätíme nový zvon, na ktorý zohnal financie práve slovenský zbor formou konkurzov. Napriek tomu, že tu už takmer nikto nehovorí po slovensky, treba zachovať pamiatku zakladateľov Slovákov, treba vedieť, že tu žili. Napríklad Slovákom môže mesto ďakovať aj za kaplnku vysvätenú pamiatke padlých vojakov v revolúcii v rokoch 1848/49. Z vtedy 4-tisícového obyvateľstva 212 mužov odišlo bojovať. Tu ostali ženy, starci, deti. Všetci zabudli na každodenných hrdinov, ktorí tu ostali, spravovali majetok: siali, orali a žali, aby mali čo jesť aj vojaci. V súčasnosti je ešte viac takých ľudí, ktorí nevedia, alebo nechcú pracovať a práve preto treba teraz ešte viacej si ctiť predkov a ich pracovitosť. Musíme myslieť na to, že tu žili Slováci, hoci sa už asimilovali.
Slovenská samospráva spravuje aj Oblastný dom, ktorý je, mimochodom, rodný dom môjho manžela. Typický slovenský dom sme nechali s pôvodným zariadením a väčšinou z vlastných financií sme ho dali do poriadku a sprístupnili verejnosti.
Záleží nám na slovenských predkoch, udržiavame dobré kontakty s materskou krajinou. Na naše podujatia pozývame súbory zo Slovenska, vždy z inej oblasti. V každodennom živote už, žiaľ, slovenčina vôbec nie je prítomná. Je to tak od výmeny obyvateľstva v rokoch 1947/48. Vtedy sa síce presťahovalo na Slovensko iba 8 rodín, ani tí nie s radosťou, ale so slzami v očiach, ale udalosti, ktoré tomu predchádzali, poznačili prístup obyvateľov k používaniu slovenčiny. Viacerí si museli pomaďarčiť svoje mená, ak chceli mať prácu. Pre blízkosť hlavného mesta sú časté zmiešané manželstvá a nemáme ani školu. Budovu školy postavili začiatkom 20. storočia, ale vyučovanie slovenčiny zrušili ešte pred druhou svetovou vojnou. Chceli sme obnoviť výučbu slovenského jazyka, ale jednak bolo málo prihlásených – našlo sa osem žiakov z troch tried – a jednak, žiaľ, nenašli sme ani pedagóga. Hľadáme možnosť alternatívnej výučby slovenčiny – mimo vyučovacieho procesu, ale narážame na rôzne problémy. Nevzdávame sa a plánujeme nadviazať kontakt s budapeštianskou slovenskou školou, či by nám mohli ponúknuť pomoc.
(ef)
Foto: autorka