Vedenie novohradskej dedinky Gengelag (Egyházasdengeleg) sa neustále borí s ubúdajúcim počtom obyvateľstva. Starí pomaly odchádzajú a detí sa narodí zo dve ročne.

Predseda Slovenskej národnostnej samosprávy Tibor Kováč od roku 1990 bol 16 rokov starostom obce, presne pozná ťažkosti i radosti, s ktorými sa obyvatelia Gengelagu stretajú. V čase jeho starostovania, v roku 1994, zaviedli výučbu slovenčiny v škole. Dodnes sa ju deti učia v programe národnostnej školy. Pre zachovanie slovenských koreňov sa snažia pracovať v slovenskej samospráve. Hoci majú každoročne menej a menej prostriedkov, nedajú sa odradiť. Osem rokov chodia do materskej krajiny cvičiť sa v používaní slovenského jazyka. Pravidelným cieľom ich cesty sú západné Tatry, konkrétne Ždiar. Tam im nikto neodpovie po maďarsky, to je isté. Aj v septembri sa ich tam vybralo sedemnásť. Išli spoločne viacerými autami. Avšak ako rôčky pribúdajú, čoraz menej sa im zdá bezpečné šoférovať na väčšie diaľky. Ako povedal predseda, budú musieť vymyslieť iný spôsob dopravy, aby mohli opäť splavovať Dunajec. Snažia sa zúčastňovať na všetkých slovenských podujatiach, ktoré organizujú slovenské organizácie na okolí, ale i na celoštátnych obďaleč. V roku 2003 nadviazali družbu so slovenskou obcou neďaleko hraníc. Napriek tomu, že Vidina je vlastne v aglomerácii Lučenca, je to miesto, kde sa dá hovoriť hlavne po slovensky. Tí, čo trochu vedia vo Vidine aj po maďarsky, sa tak museli naučiť, aby sa mohli lepšie uplatniť na Slovensku, zasmial sa Tibor Kováč. Priateľstvo sa začalo tak, že Šámšonház mali navštíviť predstavitelia Matice slovenskej. Na plánované stretnutie starostka Gyöngyi Képešová pozvala aj Gengelagčanov. Slovo dalo slovo, našli sa s Vidinčanmi. Ročne aj desaťkrát sa stretajú. Deti sa navzájom navštevovali, odprevadili ich aj rodičia, organizovali spoločné tábory, aj Balaton ukázali svojim slovenským kamarátom. Vidinčania ich zobrali hádam štyrikrát do Detvy. Boli spoločne v divadle i na Kokave. Od roku 2006 si stanovili za spoločný cieľ snahu posilňovať národnú uvedomelosť aj prehlbovaním jazykových vedomostí. Škoda, že medzitým aj vo Vidine zrušili školu a v Gengelagu zostali len nižšie ročníky. V malinkej novohradskej obci, kde majú asi 470 obyvateľov, sa však nevzdávajú. Pokúšajú sa nájsť nové možnosti na zachovanie národnosti, hoci starší už natoľko ostarli a ustali, že vlastne už ani z domu nevychádzajú. Predsa 25. februára usporiadajú v dedine fašiangovú zábavu, kde bude do tanca vyhrávať Čibaj banda z Jače. Tí spievajú aj po slovensky. Vďaka tomu ich pozývajú na veľa slovenských akcií.

Tradične 20 rokov organizujú spoločne s „veľkou” samosprávou Juniáles, na ktorý očakávajú návrat Gengelagčanov, ktorí odišli z obce študovať či za prácou a vracajú sa len na takéto slávnostné chvíle. V snahe prilákať odsťahovaných domov častejšie, zo päť rokov organizujú aj Vianočné obecné oslavy, na ktoré sa tiež snažia prilákať rodákov, ktorí sa usadili v inom kraji.

Predseda slovenskej samosprávy je už dôchodca, ale uvedomuje si, že na záchranu národnosti je nutné používať aj nové komunikačné technológie. Tibor Kováč zviditeľňuje činnosť a existenciu Slovákov Gengelagu aj na sociálnych sieťach. Natočil napríklad tetku Marišu Šipošovú ako spieva starú miestnu ľudovú pesničku a uverejnil svoju nahrávku. V žiadnom prípade sa volený zbor pod jeho vedením nedá odradiť a nehodlá „hodiť flintu do žita”.

Erika Trenková

Foto: autorka