Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) usporiadala 1. júla 2017 Deň Slovákov v Maďarsku.

Náš najväčší sviatok, spojený s dňom sv. Cyrila a Metoda sa konal po prvý raz na území Budapešti, v jej XVII. obvode, v kedysi samostatnej slovensko-nemeckej dedine, v Kerestúri (Rákoskeresztúr). Kým ráno okolo deviatej sa zdalo, že pre prudké lejaky budeme mať problém oslavovať aj na otvorených priestranstvách, po slávnostnej recepcii na ústredné oslavy do mohutného kostola miestneho Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi a. v. početní oslavujúci už prichádzali za krásneho letného počasia. Slávnosť sa začala štátnymi hymnami dvoch národov v podaní Mládežníckeho dychového orchestra zo Slovenského Komlóša, následne návštevníkov Kerestúru v mene hostiteľov privítal pomocný duchovný zboru Áron Kovács, ktorý zvlášť pozdravil veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislava Káčera a predsedníčku CSSM Alžbetu Hollerovú Račkovú, ako aj cirkevných hodnostárov zo Slovenska a z Maďarska. Na ekumenickej pobožnosti Slovo Božie kázali dištriktuálny biskup Východného dištriktu ECAV na Slovensku Slavomír Sabol a biskup Evanjelickej cirkvi a. v. v Maďarsku Tamás Fabinyi. Brat biskup Sabol – jeho myšlienky neskôr v maďarčine zhrnula putujúca farárka Celoštátnej slovenskej evanjelickej farárskej služby Hilda Gulácsiová Fabuľová – vo svojej kázni vyzdvihol o. i. to, že „...nie je jednoduché byť iným v cudzej zemi. Určite to platí pre každého človeka i národnostnú menšinu v každom štáte. Viera v Boha a kontakt s domovinou dáva silu neasimilovať sa. (...) Potreba identity je dôležitá v živote jedinca, rodiny, cirkvi i národa. (...) Psychológovia hovoria, že iba človek, ktorý prijal svoju identitu sa vie otvoriť pre vzťah s iným človekom. (...) V tejto postmodernej dobe, ktorá všetko relativizuje, sa nebojme byť sami sebou. Budúcnosť patrí iba tým, ktorí na to nezabudnú...“ – prízvukoval Slavomír Sabol.

„Dobré je, že Slovo Božie odznie v slovenčine a aj v maďarčine.“ – zdôraznil brat biskup Fabinyi. „Je dobré, že ste tu, že ste prišli zblízka i zďaleka. Ste tu, aby ste velebili Pána Boha vo svojom rodnom jazyku, aby ste spievali vaše krásne starodávne piesne. Aby ste vyjadrili vďaku za bohaté kultúrne, jazykové, národné dedičstvo, ktoré ste si odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Všade, kade chodím po krajine, vykonávajúc svoju biskupskú službu, či v Peštianskej, v Novohradskej župe, alebo vo vzdialenejších krajoch, vždy povzbudzujem evanjelikov so slovenskými koreňmi, aby si zachovávali jazyk, aby odovzdávali svoju kultúru mladým. A aby boli hrdí na svoje národné, národnostné tradície a aby sa nikdy nehanbili za svoju slovenskosť...“ – povzbudzoval účastníkov osláv biskup maďarskej evanjelickej cirkvi, ktorého slová zhrnul v slovenčine komlóšsky evanjelický farár Attila Spišák. Následne slávnostné zhromaždenie požehnal katolícky kňaz z Černovej Stanislav Brtoš – ktorý roky pôsobil medzi katolíckymi Slovákmi v Maďarsku –, ako aj obaja biskupi evanjelickej cirkvi.

Malý kolektív – veľký výkon

Predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková v prvej časti svojho slávnostného prejavu sa vrátila do „slovenskej“ minulosti Budapešti. V 19. a začiatkom 20. storočia hlavné mesto Uhorska ako „rodiaca sa metropola bola jedným z politických a duchovných centier Slovákov. (...) Pôsobili tu aj významné slovenské osobnosti, medzi nimi evanjelický farár, básnik a politik Ján Kollár, evanjelický biskup a spisovateľ Daniel Bachát, redaktor a politik Milan Hodža. (...) Po II. svetovej vojne sa mesto opäť stalo politickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom našej národnosti. Od prijatia národnostného zákona v roku 1993 tu pôsobia aj obvodné slovenské samosprávy, Slovenská samospráva Budapešti, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a jej inštitúcie“ – uviedla predsedníčka nášho najvyššieho voleného zboru. V ďalšej časti svojho príhovoru sa venovala detailnému prehľadu dejín Kerestúru, do roku 1950 samostatnej obce, v ktorej žili spolu svorne Slováci, Nemci a Maďari, evanjelici a katolíci. „Výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa obce výraznejšie nedotkla. Po jej pripojení k Budapešti v roku 1950 ďalším úderom pre slovenskú komunitu Kerestúru bola kolektivizácia poľnohospodárstva v 60. rokoch, zrovnanie pôvodnej dediny so zemou a v 70. rokoch postavenie panelákového sídliska s približne 8000 bytmi. (...) Podľa spomienok starých Kerestúrčanov pre mnohých to bola taká veľká trauma, že sa s ňou nedokázali zmieriť a pod vplyvom udalostí približne pätnásti prišli o životy. Tunajšiu Slovač, ktorá bola v porovnaní s lokalitami vzdialenejšími od hlavného mesta vystavená rýchlejšej asimilácii, zmeny posledných desaťročí zdecimovali. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 bolo v XVII. obvode 138 Slovákov. O zachovávanie slovenského ducha sa v týchto neľahkých podmienkach od svojho založenia v roku 1994 stará slovenská samospráva. Pod vedením Evy Gácsiovej tu pôsobí ženský spevácky zbor, a slovenský folklór, piesne a tance si osvojujú aj príslušníci mladej generácie,“ dodala A. Hollerová Račková. Predsedníčka CSSM ďalej podrobne informovala slávnostné zhromaždenie o koncepcii rozvoja slovenského výchovno-vzdelávacieho systému s názvom Náš kompas. Ako uviedla, „poslaním školského systému podľa tohto dokumentu je odovzdávanie znalosti slovenského jazyka žiakom a vypestovanie ich vzťahu k slovenskej komunite v Maďarsku.“ Zároveň informovala účastníkov osláv, akú pomoc potrebujeme pri plnení vytýčených cieľov od kompetentných úradov v Maďarsku a na Slovensku, ako aj o úspechoch našich žiakov, resp. o tom, že „čabianske gymnázium sa z hľadiska pridanej pedagogickej hodnoty zaradilo medzi 50 najlepších inštitúcií v Maďarsku a peštianske gymnázium od septembra otvára nultý ročník, zameraný na výučbu slovenského jazyka.“ „CSSM v najbližších mesiacoch pripravuje kampaň na propagovanie výučby slovenského jazyka a dvoch našich gymnázií. (...) Urobme všetko v záujme toho, aby sa na podobných oslavách, ako je táto dnešná, mal kto stretávať aj o 25 alebo 50 rokov! Je to naša spoločná zodpovednosť!“ – vyzvala prítomných Alžbeta Hollerová Račková a zároveň sa poďakovala každému za účasť na našich najväčších oslavách.

Zvýšené dotácie z rozpočtu a pozdrav zo Slovenska

Predseda parlamentného Výboru pre národnosti, slovenský hovorca Ján Fuzik sa tiež s uznaním zmienil o tom, ako si Kerestúrčania v rámci veľkomesta zachovávajú slovenské tradície a vyjadril presvedčenie, že tomu bude tak aj v budúcnosti. „Pred dvoma týždňami prijal parlament rozpočtový zákon na rok 2018, kde sa národnostné dotácie zvyšujú o ďalšiu miliardu a 700 miliónov forintov. Takže po štyroch rokoch – veď náš výbor sa s rozpočtom už nebude v tejto zostave zaoberať(...) – z pôvodných štyroch miliárd forintov sme zvýšili štátnu dotáciu na národnostné samosprávy, inštitúcie, na občianske organizácie a na rôzne grantové podpory na 10,5 miliárd forintov. Myslím si, že je to značný úspech a dáva nám nádej do budúcnosti aj podľa príkladu Kerestúrčanov,“ uviedol J. Fuzik.

„...Je pre mňa cťou byť prítomným na dnešnom Dni Slovákov v Maďarsku, ktorý sa koná v predvečer slovenského štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda a Pamätného dňa zahraničných Slovákov...“ zdôraznil podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Peter Prochácka a poprial v našej ďalšej činnosti veľa úspechov, odhodlania, síl a optimizmu do ďalších zápasov o zachovanie a rozvoj národnej identity, kultúry a jazyka. Zároveň vyjadril svoj „obdiv, rešpekt a vďaku všetkým, ktorí sa do tohto kontinuálneho úsilia o sebazáchovu a rozvoj zapájajú, často za cenu veľkých osobných obetí“. V ďalšej časti svojho prejavu sa podobne ako ostatní rečníci slávnostného aktu s uznaním zmienil o osobnostiach, aj o činnosti Slovákov v hlavnom meste Uhorska, resp. Maďarska.

Riaditeľ Odboru Ministerstva ľudských zdrojov Richárd Tircsi tiež vyzdvihol význam Slovákov v Budapešti a v jej okolí. Jednotlivé národnostné komunity v súčasnosti sú schopné uvedomenia si významu a dôležitosti zachovania svojej materčiny, identity a kultúry, sú schopné organizovať svoj mikrokolektív a sú schopné upevňovať podmienky a záruky národnostného bytia pre nasledujúce generácie. Tieto snahySlovákov v Maďarsku v súčasnosti v jedinečnej miere podporuje aj maďarský štát, prejavuje sa to aj vo zvýšení poskytnutých finančných zdrojov – prízvukoval R. Tircsi a ako príklad uviedol školy v Alkári, Níži, materskú a základnú školu v Répašskej Hute, rímskokatolícku faru, ako aj rekonštrukčné práce kaplnky sv. Rocha v Tárnoku.

Radostné chvíle z vyznamenania

Po slávnostných prejavoch vedúcich predstaviteľov našej komunity a pozvaných hostí z rúk predsedníčky CSSM Alžbety Hollerovej Račkovej prevzali vyznamenanie Za našu národnosť tohtoroční laureáti. Nášmu prestížnemu oceneniu sa môže tešiť bývalá slovenčinárka viacerých generácií v Sejdi a v budapeštianskej slovenskej škole, osvetárka, folkloristka, zakladajúca, dlhoročná predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti, v súčasnosti Slovenskej národnostnej samosprávy v XIII. obvode Budapešti Zuzana Hollósyová. Ďalším tohtoročným vyznamenaným na radosť hostiteľov nášho veľkolepého sviatku je Slovenský ženský spevokol v Kerestúri, ktorý vlani oslávil 20. výročie svojho založenia a ktorý obecenstvo osláv potešil aj krásnou mariánskou piesňou. Jeho členkám medzi prvými zagratulovala parlamentná poslankyňa ich obvodu Mónika Dunaiová.

Cs. Lampert

Foto: csl

Vyznamenaní Za našu národnosť 2017

Prvou vyznamenanou je bývalá predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová.

Zuzana Hollósyová pochádza z Pitvaroša. Celá jej rodina je spätá so slovenskou národnostnou kultúrou, hlavne v hudobnej oblasti. Strednú školu absolvovala na budapeštianskom slovenskom gymnáziu, kde sa aktívne zapájala do kultúrneho života školy. Bola oduševnenou a populárnou členkou tanečných súborov už od školského veku.

Po skončení vysokoškolského štúdia začala vyučovať na základnej škole v obci Sejď (Sződ), kde založila spevácky a tanečný súbor. Neskôr prešla do slovenskej školy v Budapešti, aj tu pokračovala v organizovaní mimoškolskej činnosti žiakov. Podieľala sa na založení školského tanečného súboru, z ktorého vyrástol tanečný súbor Prameň. Ten v súčasnosti účinkuje pod názvom Lipa.

Zuzana Hollósyová bola zakladajúcou členkou Slovenskej samosprávy Budapešti, a ako jej predsedníčka sa stala hybnou silou slovenskej národnostnej činnosti v hlavnom meste. Veľké zásluhy má na tom, že pamätné miesto pri obci Blatnohrad (Zalavár) sa dostalo do povedomia nielen budapeštianskych Slovákov, ale aj Slovákov v celom Maďarsku, ako i na tom, že tam bolo umiestnené súsošie vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Z jej iniciatívy sa zrodili aj rôzne spoločenské organizácie, ako Klub slovenských dôchodcov a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorého vedúcou je doposiaľ. V rámci tejto činnosti organizuje medzinárodné spevácke festivaly v Maďarsku a s Ozvenou sa zúčastňuje na rôznych vystúpeniach doma i v zahraničí. V súčasnosti aktívne pôsobí ako predsedníčka slovenskej samosprávy XIII. obvodu hlavného mesta a je členkou Kultúrneho a mládežníckeho výboru CSSM.

Druhým vyznamenaným je Slovenský ženský spevácky zbor v Kerestúri.

Spevácky zbor vyvíja svoju činnosť zameranú na zachovávanie slovenských tradícií v XVII. obvode hlavného mesta, Kerestúri, už viac ako dve desaťročia. Členky kolektívu zachovávajú prekrásny autentický slovenský kerestúrsky kroj, melódie a piesne. Zbor oficiálne založili v roku 1996 pod vedením Evy Linkeovej Gácsiovej a vďaka húževnatej organizačnej práci Márie Epressovej a ďalších aktivistov.

Spevácky zbor už v roku svojho založenia vyhral Súťaž v prednese ľudových piesní v Budapešti. Členky speváckej skupiny sú Slovenky, ktoré dobre poznajú históriu, tradície a slovenské ľudové piesne Kerestúru. Svojím kvalitným speváckym výkonom sa v uplynulých desaťročiach predstavili v celej krajine, ako aj za hranicami Maďarska. Bohatstvo kerestúrskych melódií a piesní je zaznamenané na dvoch CD-platniach. Zboru v roku 2015 udelilo Celoštátne združenie speváckych zborov, hudobných kapiel a folklórnych súborov (KÓTA) zlatú kvalifikáciu.

Ženský spevácky zbor v Kerestúri patrí medzi najaktívnejšie spevokoly svojho regiónu. Úzko spolupracuje s miestnou slovenskou národnostnou samosprávou a okolitými slovenskými obcami, má vynikajúce kontakty s jednotlivými kultúrnymi telesami týchto lokalít a so slovenskými i maďarskými organizáciami pôsobiacimi v Maďarsku. Zásluhou zboru boli zavedené slávnostné slovenské sväté omše na Turíčny pondelok v miestnom katolíckom Kostole svätého kríža. V roku 2005 bol jedným zo zakladateľov Regionálneho spolku Slovákov okolia Pešti Dolina. Kolektív v spolupráci s Kultúrnym domom Sándora Vigyázóa a s miestnymi organizáciami usporiadal pred piatimi rokmi I. Dedinský deň v Kerestúri, ktorý sa odvtedy stal tradičným podujatím obvodu.

Magické Slovensko Laca Struhára

Na úvod Dňa Slovákov v Maďarsku 1. júla v Osvetovom dome S. Vigyázóa v Kerestúre otvorili podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Tomáš Nagy a nová riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Ildikó Šipošová výstavu 24 fotografií slovenského fotografa Laca Struhára pod názvom Magické Slovensko. Umelecké fotografie, ktoré mali návštevníci najväčšieho sviatku Slovákov v Maďarsku možnosť spoznať, ukazujú jedinečný pohľad na Slovensko, jeho prírodu i architektúru. Môžeme ju právom nazvať nezabudnuteľnou exkurziou po celom Slovensku – od Bratislavy cez najvýznamnejšie slovenské kúpele, jaskyne, až po najmenšie veľhory sveta, po Vysoké Tatry.

Ako uviedla I. Šipošová, autor nevšedných záberov L. Struhár sa narodil v Bratislave a študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu. V súčasnosti žije a pracuje v Hlohovci a venuje sa predovšetkým fotografovaniu krajiny, prírodných scenérií a architektúry Pre svoj jedinečný štýl a obsiahle skúsenosti v odbore umeleckej fotografie sa stal uznávaným nositeľom medzinárodných uznaní a kvalifikačných certifikátov Európskeho profesionálneho fotografa. Svojou tvorbou sa stal vzorom pre mnohých súčasných fotografov. Je autorom trinástich obrazových publikácií a viac ako päťdesiatich autorských kalendárov. Jeho diela si mali možnosť pozrieť návštevníci mnohých výstav na Slovensku i v zahraničí. Expozícia Magické Slovensko bola vystavená v priestoroch Európskeho parlamentu v Štrasburgu v čase predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie.

Po sídle Rady Európy a Európskeho parlamentu sme si v hlavnom meste Maďarska mohli vychutnať, ako sa podarilo umelcovi Lacovi Struhárovi svojím aparátom zachytiť Slovensko v plnej svojej kráse.

E. Trenková

Foto: autorka, I. Fuhl

Hlavný motív kultúrneho programu: priadky

V kultúrnom programe Dňa Slovákov v Maďarsku vystupovalo osem súborov. Na úvod doslova obsadila javisko spevácka skupina Vérteš – Gereče. Pod vedením Viliama Urbaniča spievalo slovenské ľudové viac ako 30 speváčok a spevákov z Tatabáne-Bánhidy, Tardošu a Sílešu. Práve oni navodili správnu atmosféru.

V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) sa prihovoril jej podpredseda František Zelman, ktorý bol pod hlbokým dojmom komlóšskej mládežníckej dychovky. Tento súbor je výborne pripravený. Pre svoje vysoké umelecké kvality je nesmierne populárny doma aj vo svete, a tým je aj veľmi vyťažený a dostať ho do Budapešti vyžaduje vytrvalosť, komunikačné umenie a možno aj blízke priateľské vzťahy s vedením. Podpredseda CSSM sa trochu rozcítil pri spomienkach na časy, keď v dychovke sám hral. Prítomných vo veľkej sále privítala aj riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) Katarína Király. Ako etnologička znalá faktov výskumu nám okrem iného prezradila aj mená dievčat, informátoriek Bélu Bartóka, keď zbieral ľudové piesne v Kerestúre, ako to zobrazuje plastika Jána Babusa.

Hoci bolo krásne letné popoludnie, hlavným motívom kultúrneho programu boli ľudové zvyky počas priadok. Priadky boli kedysi jedným z dôležitých spoločensko-pracovných podujatí. Začínali na Ondreja a okrem toho, že dievčatá a ženy mali za úlohu do fašiangov spriasť ľan na nite, z ktorých sa potom tkali odevy vyrábané doma, mohli sa tu – pod dozorom – zoznamovať, zabávať sa, zaľubovať sa a nachádzať partnera do života. Do kúdeľnej izby nanosili ľan, či konope, kamarátky sa poskladali na olej, priniesli sušené ovocie, aby sa – ako spievali speváčky z folklórnej skupiny Rozmarín pod vedením Anny Vravuškovej z Veňarca – im dobre tvorili slinky, a v utorok a vo štvrtok mohli prísť aj mládenci.

Spevokol Čabianska ružička sprevádzali mladí citaristi pod vedením Ildiky Očovskej. Krásne clivé melódie prešli na záver ich vystúpenia do rezkých pesničiek. Čarovný prechod medzi Čabänmi a roztopašnou Čívskou ženskou speváckou skupinou pod vedením Rozálie Keleczovej tvorila maličká speváčka s dokonale čistým hláskom Mira Mészárosová spoločne s dobre známou interpretkou ľudových piesní Editou Častvanovou Vaššovou. Čívske ženičky neboli na priadkach, lebo v obciach neďaleko Pešti sa už začiatkom 20. storočia nevyrábali látky doma, ale nakupovali továrenské v obchode. Zabudlo sa na tie zvyky, preto moržovali kukuricu a zabávali sa na sebe, pod vplyvom trošky pálenky schovanej pod zásterou, i na svojich silnejších polovičkách. Folklórny súbor z Pišpeku pod vedením Emeši Gimešiovej Sokolovej, ak sa dá tak povedať, ešte prilial trochu oleja do „priadkovej“ zábavy: predstavili zvyky, spievali, vtipkovali, laškovali, vyhrávali, tancovali i venček budúcej mladej nevesty krášlili kvetinkami. Hudobný sprievod robil primáš Norbert Blaško a jeho ľudová hudba.

Ženskú spevácku skupinu Rozmarín z Baňačky pod vedením Márie Holodovej posilnili školáci zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Keď už Lucia pridala kúdele, tak im poslala aj zábavu v podobe bocianej maškary a rozšantených Cigánov.

Záver patril tanečnej skupine Spolku obyvateľov skupinových samôt z Níreďházy. Folkloristom pod vedením Jána Gyebrószkeho sa všetci prítomní tešili, lebo i napriek tomu, že už takmer zabudli po slovensky, z najvýchodnejšieho cípu krajiny sa vybrali medzi ostatných Slovákov, aby zachránili zo svojho pôvodu všetko, čo sa len dá. Podľa toho, ako nadšene predvádzali svoje umenie, sa dá predpokladať, že ich budeme vídať častejšie.

Krásny letný deň na javisku skončil módnou prehliadkou krojov.

E. Trenková

Foto: autorka

Krojovaná módna prehliadka

Žiarivou, vyškrobenou, pestrou a príťažlivou bodkou na záver kultúrneho programu Dňa Slovákov v Maďarsku v Kerestúri bola prehliadka ženských ľudových krojov regiónu okolo Pešti.

– Slováci pripeštianskeho regiónu nosili kedysi kroje iba s nepatrnými rozdielmi. Najbližšie k sebe boli Cinkota, Čemer, Kerepeš a Veľká Tarča, – povedala riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) Katarína Király v úlohe moderátorky. – Módne zmeny sa v povojnovom období šírili z Cinkoty, keďže tá bola najbližšie k hlavnému mestu, – dodala. Diváci sa z jej príhovoru dozvedeli, že módne trendy sa prejavovali hlavne na blúzkach a účesoch. Tiež sa veľmi dbalo o to, aby v dedinách, kde spolunažívali viaceré vierovyznania, sa príslušníčky jednotlivých konfesií odlišovali nielen podľa kroja. Moderátorka konkrétne poukázala na rozdielny spôsob zapletenia vlasov evanjelických a katolíckych dievčat. Evanjeličky mali parádnejšie účesy a vrkôčiky zapletali už odpredu. Tie sa vzadu stretali do jedného vrkoča, ktorý bol prepletaný vyšívanými stužkami, až boli vlasy úplne zakryté. Katolíčky v Čemeri mali z vrkočov upletený okrúhly „kontík“, kým evanjeličky mali vlasy pospletané do čela.

Malé deti, či už to boli chlapci a či dievčatká, boli rovnako odeté. Až vtedy dostávali skutočné kroje, keď sa zvýšila látka, lebo boli čoraz viac módne kratšie a kratšie sukne. Pôvodne boli sukne do polovice lýtka. Spočiatku skracovali sukne len opticky, obliekali pod ne viac a viac naškrobených spodničiek, ktoré sukňu dvíhali. Lenže ich váha sa stala časom neúnosná. Staršie dievčatá sa podieľali na vítaní jari, odprevádzaní zimy, vynášaní Moreny i Kyselice, a mohli sa už zúčastňovať aj na priadkach. Pravda, nie v takom parádnom oblečení, ako sme ich videli na módnej prehliadke. „Fertušky“ boli buď ručne alebo modernejšie, strojom bohato vyšívané. Sviatočná hladká, nenazbieraná zástera bola taktiež farbiarska, ale jednofarebná, bez modrotlačovej vzorky. Aby bola lesklá, nosili ju glancovať do Malej Tarče. Do cukrovej vody alebo želatínového roztoku namočenú látku po uschnutí leštili okrúhlym sklom (obyčajne žiarovkou) na mramorovej doske. Dolnú časť ozdobili bielou, resp. farebnou výšivkou, taktiež aj konce viazačiek, prípadne aj v horných rohoch zástery sú vyšité vzory. Keď sa zástera po dlhšom nosení zodrala, zlomila a stratila lesk, nosila sa už len na robotný deň.

Prusliaky na módnej prehliadke sa odlišovali v tom, či sú z jednej alebo dvoch častí. Staršie, vzácnejšie, sú vyšívané ručne, jednou, nanajvýš dvoma farbami. Tie veľmi ozdobené sú novšie. Pri sviatočnom odeve živôtik nebolo vidno, previazala sa cezeň šatka so strapcami, ktorú si v jednotlivých dedinách uväzovali v rôznej výške. Ručníčky obyčajne mali dievčatá parádne vyšívané dierkovou výšivkou. Tento motív sa používal aj na krášlenie domácej textílie i spodnej bielizne.

Po konfirmácii alebo birmovke už nosili dievčatá a devy aj „oringle“, náušnice. Na krku mali koráliky. Pre katolíčky bolo príznačné, že náhrdelníky mali ozdobené malými zrkadielkami, dvoj-, troj- i viacradové, čo záviselo od zámožnosti rodiny. – Keď sa ďjovka vydá, bude z nej mladá žena, – povedala moderátorka a nastúpili nevesty a jeden mladoženích v krásnych čižmách. Katolíčky boli zvyčajne chudobnejšie, nosili jednoduchšie kroje. Evanjeličky mali parádnejšie vyšívané biele šaty i s kvetinkami. Takéto sukne sa nosili ešte aj na veľké mariánske sviatky. Vence, ktoré mali dievčatá na hlave, pozostávajú z troch častí, rozmarínu, čiapky, na ktorej sme vzadu videli krásne vyšívané stužky s kvietkami. Čepce sa nerobili doma, ale sa nosili k ženám, „švajlenám“, ktoré vedeli, ako ušiť túto nádheru. Krásne nebové oblečenie, ktoré mala na sebe jedna z neviesť, si obliekali mladé ženy po sobáši, keď už išli k svokre. Vieme, že dievča, keď sa vydalo, bývať išlo k svokre. Podľa práva nemohlo dostať do vena dom, pozemky, lež iba zariadenie, vybavenie, čo sa prenáša, výbavu. Nevesta z Čemeru, čo bolo typické aj pre Veľkú Tarču, hoci jedna je evanjelička, druhá katolíčka, mala belasú stuhu navlečenú do dierok sviatočnej zástery. Aj vyšívali touto slovenskou modrou farbou. Mladé ženy po čepčení, mladuchy, už sú vydaté, družba im zobral veniec a ženy im nasadili bujdoš. Videli sme dve mladuchy, katolíčku z Ečeru a evanjeličku z Maglódu. Ečerčanka mala bielu zásteru, ktorú dostala, a napriek tomu, že je katolíčka, mala viac ozdobený svoj bujdoš zozadu, viac vyšívaný, čo bolo charakteristickejšie skôr u evanjelikov. Napokon za parádnejší možno považovať evanjeličkin hodvábny bujdoš, pretože je vyhotovený z drahšieho materiálu. Rozdiel je ešte vo výške umiestnenia ozdobnej stužky. Bujdoš nosili mladé ženy do roka po sobáši alebo kým sa im nenarodilo prvé dieťa. Potom dostali namiesto neho čepiec. Bolo však neslušné chodiť po ulici len v čepci. Mladé i staršie ženy museli mať na čepci ozdobnú šatku, „vyvázaný ručník“. Ukázala nám to mladucha z Maglódu. Veľký rozdiel bol badateľný aj pri sviatočnom oblečení. V akej farbe sa honosil oltár v kostole, do takej sa ženy odievali. Pôst rovnako platil pre katolíkov i evanjelikov. Počas neho sa nosilo najsmútočnejšie oblečenie, k čiernej sa neskôr pridala fialová, lilavá, veď fialovým súknom prikryli Ježiša na kríži. Nariasené sukne s malými kvetinkami nosili na kvetnú nedeľu. Aj na blúzke je ozdoba vyšívaná čiernou farbou. Na „hrlo“ šatka, ozdobená kvetinkami, ba dievča z bohatšej rodiny má aj topánky vyšívané, zosúladené so sukňou. To už sú v továrni vyrábané látky, kupované v Budapešti. V medzivojnovom období, keď už bola väčšia chudoba a keď sa továrne ľahkého priemyslu preorientovali na výrobu odevov pre armádu, sa opäť vyrábalo, dorábalo i opravovalo oblečenie doma. Keď sa výšivky zodrali, došívali k nim ďalšie kvietky.

Mária Galántaiová, nositeľka ocenenia Za našu národnosť z vlaňajška, má nielen prekrásnu vlastnú zbierku krojov, ale sa aj vyzná v tejto otázke. Preto poskytla výklad o veľkotarčianskych zvykoch nosenia ľudového oblečenia na Veľkú noc. – Na Veľkú noc chodili u nás dievčatá v bielom, „likavom“, dierkovane vyšívanom oblečení a ženy na prvý deň v modrom, u nás vravíme, že v zelenkavom alebo striebornom, na bielom podklade nebové kvety, ale to je továrenské. Modré stužky mali navlečené v oplecku. To mohla žena nosiť iba dokiaľ neporodila prvé dieťa, aj šatu – bielu záclonovú zásteru. Ak neporodila, tak ju mohla nosiť aj do sedemdesiatky. Vo všeobecnom výbuchu smiechu sa len ťažko dalo počuť oponovanie Kataríny Király, že vraj nemohla, nepatrilo sa to. – Tak sa obliekali ženy, aby bol ich odev zosúladený, aj sukne, aj „štrimfle“, aj stužtičky. Hodvábna šatka musí byť „uvázaná na pampušku“, čiže na uzlík, aby sa nerozviazala.

Na Turíce musí byť v odeve červená, „ohnivô“, odtiene červenej farby, čo je farba krvi pána Ježiša Krista. Tu sme si už mohli všimnúť aj hnedastú šatku. Práve táto barnavá bola čoraz obľúbenejšia v dedinách ako Čemer, Cinkota, Kerepeš. Predsedníčka čemerskej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová prezradila obecenstvu, že tamojšie dievčatá a ženy majú stužku, krášliacu sukňu, prišitú najnižšie, asi 1 – 2 cm od kraja. V Kerepeši a Malej Tarči si ju ženy prišívali vyššie.

Diváci krojovanej módnej prehliadky sa mohli kochať v modelkách z Kerepešu, Maglódu, Ečeru, Veľkej Tarče, Čomádu, Malej Tarče, Čemeru, Cinkoty a napokon z Kerestúru. Možno po tejto výpravnej šou budeme vedieť kroje regiónu na okolí Pešti trochu rozlišovať, ale naisto si ich budeme dôkladnejšie všímať.

Erika Trenková

Foto: autorka

Kavalkáda stanov v Kerestúri

Na otvorenom priestranstve pred Kultúrnym domom Sándora Vigyázóa ruka v ruke s rannými lúčmi slnka prvého júlového dňa začali zo zeme vyrastať špicaté modré stany – pre skúseného pozorovateľa nepochybný znak toho, že v doobedňajších hodinách na tomto mieste vypukne najväčší sviatok Slovákov v Maďarsku. Neberúc ohľad na víkend, Slováci z najrôznejších regiónov Maďarska si poriadne privstali, aby boli prítomní na historickom Dni Slovákov v Maďarsku (DSM), ktorý naša Slovač po prvý raz oslavovala v hlavnom meste Maďarska, v XVII. obvode Budapešti. Po prvýkrát sa osláv zúčastnili Tirpáci, ktorých len nedávno „znovuobjavili“, presnejšie, s ktorými nadviazali kontakty členovia Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) počas vlaňajšej pravej tirpáckej svadby. Rukolapným výsledkom práce mládežníkov pri oživovaní tirpáckej slovenskosti bol samostatný stan Spolku obyvateľov skupinových samôt z Níreďházy, napriek tomu, že u nich Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) nemá regionálne stredisko. Návštevníkov stanu vítali Tirpáci okrem kultúrneho pokrmu v podobe zbierky ľudových piesní „Orie šuhaj“, cestopisnej publikácie Cestovanie po krajine Tirpákov (Utazások Tirpákföldön) alebo knihy o jedlách a stravovacích návykoch Tirpákov aj potravu pre telo: sladkými i slanými zákuskami – najmä pagáčmi, ale poobede aj v kotlíku vareným zemiakovým paprikášom. Bolo spestrením vidieť na DSM nové tváre a zrejme aj pre Tirpákov bolo inšpiratívne stretnúť toľkých Slovákov z celej krajiny. Veríme, že aj vďaka množstvu pozitívnych zážitkov a nadobudnutých známostí ich o rok opäť uvidíme!

Tirpácky stan bol v strede diania, hneď oproti kultúrnemu domu, našu púť stanmi sme však začali skraja, takže sa vráťme na začiatok. O tom, že raňajkovať pred odchodom do Kerestúru bolo zbytočné, sme sa presvedčili hneď v stane metropoly Dolnej zeme: Békešskej Čaby a jej okolia. „Nielen foťte, aj si dajte!“ – vyzývala Čabänka za pultom a členky Výšivkárskeho krúžku Rozmarín som už fotil žujúc krúžok štipľavej a, aby nechýbala rovnováha, vzápätí aj jemnej čabianskej klobásy. Popri množstve zákuskov a majstrovských diel výšivkárok pútalo pozornosť pradenie priadze zo srsti králika angorského – atrakcia, ktorá by zaujala na akomkoľvek jarmoku. Od susedného, dolnozemského stanu Sarvaša a okolia ma, samozrejme, taktiež nepustili bez krajca chleba s miestnou klobásou a cibuľou. Atrakciou stanu bol pre mešťana záhadný drevený nástroj, mne osobne pripomínajúci náradie na mučenie, aké vidno napríklad počas prehliadky útrob Spišského hradu. Vysvitlo však, že šlo o tzv. „trlicu“ a „česalo“, ktoré Sarvašania používali na oveľa humánnejšie účely: výrobu konopného vlákna. „Trlicou“ sa konopné byle polámalo a otrepalo, „česalom“ sa zase čistilo a triedilo. Hotový skvost pre milovníkov etnografie.

Cestovanie do minulosti čakalo na návštevníkov aj v stane Slovenskej samosprávy Budapešti, ktorá sa, podobne ako Tirpáci, takto samostatne prezentovala po prvýkrát. Prostredníctvom dobových fotografií a kresieb z obdobia budovania metropoly Uhorska ožila spomienka na slovenských pltníkov, ktorí dovážali drevo z ďalekých lesov na severe niekdajšieho kráľovstva. Aj vďaka nim bolo na uliciach Pešti 19. storočia počuť slovenskú reč možno tak často, ako 1. júla v Kerestúri. V stane sa dobovými fotografiami, krojmi, Tranosciom i súčasnými publikáciami prezentovali Slováci z Cinkoty, XVI. obvodu Budapešti.

Susedný stan patril Bakonskému regiónu, jeho dobrý chýr prišli šíriť tohto roku Jáščania. Pred stanom ani tu nechýbali národopisné artefakty, ako kópia stanov tkáčskeho cechu z roku 1846, kroje a ďalšie produkty šikovných rúk bakonských predkov a ich potomkov. Príprava bazového lekváru má v Jášči dávnu tradíciu a tak nie je náhoda, že ho obsahoval aj makový koláč ponúkaný návštevníkom stanu.

Zemplínsky región lákal záujemcov na chutné baňačské medovníky, „štrugle“ s kapustou i tvarohový koláč so slivkovým lekvárom. Rôzne dobroty podávali aj členovia Speváckeho zboru Kvety Hút z Pálházy.

Hoci pocta reprezentovať Pilíšsky región tohto roku pripadla Čívu, veľkým spoločným autobusom prišla do Kerestúru aj početná skupina Pilíšanov z Mlynkov a zo Santova. Čívsky stan lákal hladných záujemcov na slíže s kyslou kapustou, krumpľové pagáčiky, kapustný osúch, tašky s makom a krupicou (alebo štrúdle), „cicinky“ či bajgle – tieto názvy dokazujú, že v horách sa urodili kedysi väčšinou len zemiaky a kapusta. So štipkou kreativity sa však aj z nich dajú vyčariť spomínané maškrty. Návštevníci sa kochali aj v krásnych krojoch, rôznych keramických predmetoch a mohli si odniesť domov aj čívsky nástenný kalendár.

Stan Slovenského Komlóša a okolia pripomínal veľkú kuchyňu. Kam sa človek pozrel, samé dobroty, od ktorých neodpútali pozornosť ani vyšívané obrusy visiace spod strechy stanu. „Kvasienke“, sladké i slané pečivo, ovocie, zelenina či baraní perkelt – to všetko nútilo vegetariánov dať si na tento deň pauzu. V podobnom duchu sa môžeme vyjadriť aj na adresu stanu Jače a okolia, v ktorom sa o dostatok gastronomických zážitkov starali členky Spolku pre zachovávanie tradícií Zornica. V Kerestúri tentoraz úspešne zachovávali tradíciu pečenia lokší a „fosztós“ kapusty, ktorá sa podávala počas párania peria.

Vraví sa, že ak halušky, tak Veňarec, ale tohto roku sa vytvoril dlhý rad na halušky pri stane Novohradsko-hevešského regiónu, v ktorom ho pripravovali Bančania, spolu s tvarohovým lepníkom. Treba však dodať, že pomocnú ruku im predsa len podala aj Veňarčanka, vedúca Regionálneho strediska ÚKSM vo Veňarci Terézia Nedeliczká, takže halušky sa ani náhodou nemohli nevydariť.

Región Vérteš-Gerecse kládol tentoraz dôraz skôr na kultúru, a tak si prejedený reportér putujúci od stanu k stanu mohol trošku vydýchnuť. Pod strechu boli vyvesené fotografie zo slovenskej mestskej časti Tatabáne, z Bánhidy, a aj medzi početnými publikáciami sa našli knihy o bývalej samostatnej obci. Azda neuniklo vašej pozornosti, že v súčasnosti sú veľmi populárne rôzne maľovanky pre dospelých – medzi knižkami, letákmi a kalendármi sa našla aj celkom kuriózna maľovanka, obsahujúca kroje Podzoboria, z Nitriankeho kraja, s ktorým majú Komárňansko-ostrihomskí Slováci mimoriadne dobré styky. Popri publikáciách si záujemcovia mohli pozrieť aj zaujímavý proces tkania na krosnách.

Pripeštiansky región zastupovali tentoraz Ečerčania, ktorí „glancovali“ zásteru. Ak by ste nevedeli, čo to znamená, už aj vysvetlím: dala sa na zásteru želatína, na slnku sa usušila a potom ju leštili sklom alebo mramorom. Po takejto procedúre bude zástera tvrdšia, žehliť a poskladať ju bude jedna radosť, materiál bude hladký a na dotyk jemný. Ak neveríte, vyskúšajte.

Osobitné stany, mimo svojich regiónov mali aj niektoré obce, ako napríklad Veľký Bánhedeš, ktorý sa prezentoval krásnymi ozdobnými škatuľami a paprikou či Šámšonház, kde miestna slovenská samospráva v rámci verejnoprospešnej práce prevádzkuje tzv. Slovenskú portu. Jej úlohou je propagovanie slovenskej národnostnej kultúry miestnych Slovákov o. i. aj prostredníctvom tzv. „šamšoník“, t. j. gastronomických, hrnčiarskych, textilných výrobkov, z ktorých mnohé priniesli aj do Kerestúru. Samostatný stan mal ešte Pišpek, ktorý sa venoval najmä dedičstvu nebohého etnografa Štefana Lamiho – jeho osobne prítomná dcéra Monika Berényiová Lamiová maľovala na fľaše a záujemcovia si mohli prelistovať aj jej vlastnoručne ilustrovanú publikáciu o živote slovenských roľníkov na hornom povodí Galgy.

Rad stanov tradične doplnil aj samostatný stánok organizátora podujatia, Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, pri ktorom sa záujemcovia mohli tohto roku dostať okrem informácií najmä k rôznym publikáciám Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a viacerým výtlačkom Ľudových novín, vrátane plne farebnej prílohy Lúč, ktorá sa už čoskoro dožije svojho pokračovania.

Ako vidíte, v dejisku DSM bola opäť ozajstná kavalkáda. Ak ste neboli pri tom, priblíži vám ju fotogaléria, skutočnú atmosféru však môžete zažiť iba na vlastnej koži.

Zlatko Papuček

Foto: autor

Interaktívna kultúrno-historická výstava Dedina v meste

Sprievodné kultúrno-historické podujatia na úvod Dňa Slovákov v Maďarsku upriamili pozornosť na kerestúrskych Slovákov. Pri vstupe do Osvetového domu S. Vigyázóa sme sa hneď mohli stretnúť s minulosťou v slovenskom kútiku so zariadením niekdajšieho kerestúrskeho domu, s predmetmi dávneho života, so stolom, stoličkami, kolískou aj s dieťatkom, ktoré sa podarilo zachrániť z pazúrov buldozérov a nezobrala ich skaza ako mnohé ďalšie, lebo ich zaniesli domov Marika a Jozef Epressovci. Na galérii boli vystavené tematické tablá so starými fotografiami zo zbierky kerestúrskych slovenských obyvateľov, ktoré v roku 1997 zozbierala Slovenská národnostná samospráva. Okrem toho sem umiestnili organizátori dielo maliarky, tvoriacej v XVII. obvode Budapešti Ágnes Szakállovej, ktorá svojím obrazom Búranie postavila večnú smutnú pamiatku demolácii niekdajšej slovenskej dediny. O zachovanie kerestúrskeho ľudového umenia sa snaží aj sochár János Babusa, ktorý je tiež obyvateľom tejto mestskej časti. Súčasťou výstavy v Deň Slovákov Maďarska sa stali kópie jeho sôch pápeža Jána Pavla II., busta Józsefa Antala a plastika Bélu Bartóka zbierajúceho slovenské ľudové piesne, ktoré zazneli v podaní mladučkých slovenských speváčok Zuzany Bátovszkej a Rozi Zsihlovej. Táto plastika sa stala vzorom pre pamätnú plaketu pre účastníkov tohtoročného najväčšieho sviatku Slovákov v Maďarsku. Aj jej autorom je János Babusa. Medzi dvoma bustami vystavili usporiadatelia šesť skupín fotografií o súčasnosti Slovenského ženského speváckeho zboru v Kerestúri, ktorý vlani oslavoval krásne jubileum svojho zrodu a tohto roku dostal ocenenie Za našu národnosť. Súbory fotografií boli premietané na veľkoplošnej obrazovke počas celého dňa. Na hudobné podfarbenie znela druhá CD-platňa súboru pod názvom „Kerestúrske hrďje ďjovke“ s piesňami, ktoré zozbierali, zaspievali, aj nahrali členky súboru. Mimochodom, na platni je karaoke verzia a súčasťou je textová knižka. Každý, kto má chuť, si môže zaspievať kerestúrske ľudové piesne hoci aj sólovo.

Na galérii osvetového domu sme sa mohli stretnúť s výstavou Evy L. GácsiovejDedina v meste, vytvorenou novou technikou XXI. storočia, počítačovou svetlokresbou. – Dávno sa zaoberám myšlienkou, ako zachovať v meste dedinu, ktorá je odsúdená na zánik, jej duch, spoločenstvo – povedala mi členka Slovenskej národnostnej samosprávy v XVII. obvode Eva L. Gácsiová po vernisáži. – Staré fotografie obyvateľov Kerestúru sme začali zbierať hneď, keď sme založili prvý slovenský volený zbor. Medzi nimi boli aj moje vlastné, tie som začala spracovávať pomocou počítača. Chcela som vyzdvihnúť prvotný motív, ten nesie hlavnú myšlienku. 24 vystavených svetlokresieb sa dá rozdeliť do troch tematických okruhov. Sú to fotografie starého Kerestúru, jubileum Slovenského ženského speváckeho zboru v Kerestúri a choreografia s príbehom na hudbu ľudovej piesne „Ňeplač Ti, Mariška“. Nepovažujem za potrebné, aby sa ľudia na svetlokresbách spoznali, ale ak by áno, ani to nie je na škodu. Ide o vyjadrenie odkazu. V prípade snímky Smútok ide o vyjadrenie zármutku nad strateným dedičstvom niekdajšieho Kerestúru.

E. Trenková

Foto: autorka, Eva Gácsiová