Ešte sa ani neohrial Emil Kuchár na stoličke generálneho konzula SR v Békešskej Čabe, už ho pozvali na novoročné stretnutie békeščabianskych Slovákov do Slovenského domu. Pozvanie prijal. Ba dokonca sa s krajanmi z dolnozemskej metropoly stretol už na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí v októbri v Bratislave.

Okamžite si získal ich sympatie. Je skúseným, erudovaným diplomatom, ktorý zastupoval Slovensko na medzinárodnej scéne, okrem iného vo Fínsku, pri NATO a pri Európskej únii. V Štrasburgu vykonával post veľvyslanca – stáleho predstaviteľa pri Rade Európy a predsedal výboru zástupcov ministrov. Po Viedni, Bruseli, Bratislave sa ocitol v Békešskej Čabe. Hoci je na Dolnej zemi len krátko, už si osvojil pre tento región typické slovné zvraty: na Čabe, na Komlóši...

– S akými predsavzatiami ste pricestovali na Dolnú zem?

– Stanovil som si úlohu počúvať. Doteraz som priamo nerobil so zahraničnými Slovákmi. Azda je aj dobré, že som úplne nový, ak chcete „bez predsudkov“. A rozhodne by nebolo dobré, keby som začal ľudí hodnotiť podľa dopredu pripravených schém. Neprišiel som posudzovať a nahovárať. Prišiel som pomáhať a diskutovať. Rád by som si vypočul, kto má aké názory. Veľmi si vážim, že rody, ktoré tu žijú vyše 300 rokov, ľudia, ktorí tu bývajú odpradávna, sa cítia byť Slovákmi. Hlásia sa k slovenskosti, potvrdzujú svoju spolupatričnosť so slovenským národom. Ja si to vysoko cením a myslím, že by sme si to mali uvedomiť aj na Slovensku. Tunajší Slováci neprišli sem pred pár rokmi, aby lepšie zarobili, než na Slovensku, ktorí by sa chceli dištancovať od Slovenska. Sú to ľudia, ktorých osud, život zavial mimo územia dnešnej Slovenskej republiky. Cítia sa byť Slovákmi. Zároveň by som chcel tým, ktorí rozhodujú na Slovensku, ponúknuť také videnie, že netreba považovať za Slováka iba toho, kto dodnes vie dokonale po slovensky alebo sa mimoriadne angažuje. Naopak, každého si treba vážiť, kto je ochotný si pripomínať svoj pôvod a je ochotný s našou vlasťou udržiavať spriaznenosť.

Vyslanec pri slovenskej komunite

– Predpokladám, že máte aj konzulárne povinnosti. Nie ste tu výlučne len pre nás, pre našich Slovákov na Dolnej zemi. Či áno?

– Som tu aj pre spoluprácu s maďarskými štátnymi a samosprávnymi orgánmi. Teším sa na ňu a cítim, že budem mať ich podporu. Konzulárne povinnosti sú úlohy administratívno-technického charakteru, ktoré, samozrejme, splníme. No uvedomujem si, že mnohé veci sa pre našich občanov, z praktického hľadiska, niekedy dajú oveľa rýchlejšie a účinnejšie vybaviť doma, na území Slovenska. Zatiaľ sa stretám s ľuďmi, zoznamujem sa. Pochopiteľne, generálny konzul je akýmsi vyslancom pri slovenskej komunite. Nedostal som doma žiadne nejasné úlohy. Uvedomujem si, že sú tu isté tradičné kontakty, ktoré sa vytvorili rokmi našej spoločnej práce, ale chcel by som iniciovať niektoré diskusie, prezentácie pre slovenskú komunitu, ak by mali ľudia záujem, o slovenskej zahraničnej politike, o tom, aké sú vedecké poznatky v tejto oblasti.

– Máte plány, ako sa s našimi Slovákmi chcete kontaktovať?

– Vnímam, že tu už roky funguje veľmi kvalitný systém kultúrnej prítomnosti. Čoskoro, 19. februára bude v Munkácsyho múzeu vernisáž výstavy Andyho Warhola, ktorý predstavuje americkú kultúru s rusínskymi koreňmi zo Slovenska. Je to zaujímavé. Mám s Warholovými obrazmi aj krásny zážitok z Bruselu. Keď sme pred rokmi otvárali budovu, v ktorej sídlilo naše zastúpenie v európskych inštitúciách, podarilo sa nám prepožičať 4 originály z medzilaboreckého múzea, poskytujúceho obrazy Andyho Warhola aj teraz. Bolo šokujúce pre bruselskú verejnosť z ulice vidieť vo vestibule našej misie originály diel, ktoré ľudia poznajú len z fotografií alebo dokumentárnych filmov. Dokonca policajtka prešla okolo a potom sa vrátila, aby sa pozrela ešte raz, až napokon vošla dnu, aby sa presvedčila, že naozaj dobre vidí. Vždy je najlepšie, keď ľudia reagujú spontánne.

Pop art a boj proti nacizmu

– Békešská Čaba sa stane v tej chvíli aspoň dočasne hlavným mestom Maďarska v pop arte. Už teraz Čabänom závidím.

– Takisto v tomto roku Slovensko ponúka niekoľko veľmi zaujímavých výstav. Pripomenieme si aj niekoľko výročí. Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi vypuklo Slovenské národné povstanie. Ja patrím k tým, ktorí považujú povstanie za najväčší prejav hrdinstva nás, Slovákov a dobrých ľudí, ktorí boli vtedy na Slovensku a pomáhali bojovať proti nacizmu. Bolo by dobré, keby sme aj Slovákom v Maďarsku, ba aj maďarskému publiku mohli ukázať naše videnie tohto historického faktu. Sú aj ďalšie projekty, ktoré pripravujeme a ktoré sa určite stretnú so záujmom našej komunity. Okrem toho, na jeseň bude čabianska škola oslavovať sedemdesiate výročie svojho vzniku. Treba porozmýšľať, ako si ho uctiť, ako môžeme pomôcť.

– Počula som, že ste tunajšiu školu už navštívili.

– Áno, a veľmi dobre som sa tam cítil, bolo to veľmi milé a príjemné. Ako mi povedal jeden kolega v Bratislave: „Keď prídete do Békešskej Čaby, bude to príjemné prekvapenie“. Nie som až tak veľmi prekvapený, ale veľmi sa mi páči, že som sa stretol s pozitívne naladenými ľuďmi, dobrými ľuďmi. Kontakty s nimi sú sľubné. Veľmi si vážim, že pri všetkej svojej dobrote a kladnému vzťahu k Slovensku, k národu, ku mne, ako novému človeku, vidím, že majú svoj pohľad, svoj názor na veci. Dúfam, že budem hoden, aby so mnou o svojom videní sveta, o svojom názore aj diskutovali.

– Ja som presvedčená, že budú. Mali ste možnosť spoznávať slovenskú históriu Dolnej zeme?

– Žiaľ, nemal som dosť času pred príchodom do Maďarska na prípravy. Do poslednej chvíle som sa venoval otázkam Afganistanu a našej účasti v mierových misiách v tom regióne. Verím, že môj pobyt v Maďarsku napomôže aj môjmu spoznávaniu reálnej histórie a slovenských historických osobností v Maďarsku. Som otvorený tomu, aby som dostal informácie od krajanov a potom sa budem snažiť o to, aby sa aj na Slovensku dozvedali viac o osobnostiach, ktoré vyrezali brázdu do slovenských dejín na území Maďarska. Myslím, že aj na Slovensku by si mali uvedomiť, že zachovať si jazyk a národnú príslušnosť je oveľa jednoduchšie v slovanskej krajine. V štáte, kde oficiálnym jazykom je nejaká iná reč, neslovanská, ako povedzme v Maďarsku, je to zložitejšie. Je o čom diskutovať.

– Môžem sa spýtať aj na vaše súkromie? Čo plánujete robiť vo voľnom čase?

– Musím cvičiť. Našiel som si vynikajúci fitnes klub. Už sa teším na dobré počasie, chystám sa jazdiť na bicykli. Nuž, a predovšetkým sa budem snažiť striedmo jesť, neprepchávať sa klobásami. Samozrejme, že mi chutí maďarská kuchyňa. Preto som si už našiel aj zdroj racionálnej stravy. Okrem práce a budovania kontaktov si musím udržiavať zdravie a chcem sa podučiť maďarčine. Verím, že ma tu prijmú a budeme spolu realizovať množstvo zaujímavých vecí.

– Ďakujem za rozhovor.

Erika Trenková

Foto: autorka