Generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Emil Kuchár zostal počas pandémie v dolnozemskej metropole. V ostatných týždňoch ani nemohol jazdiť hore – dole z Maďarska na Slovensko, lebo aj na diplomatických pracovníkov sa vzťahovali obmedzenia medzinárodného pohybu. Akým spôsobom pracuje konzulárne oddelenie s územnou platnosťou pre regióny Békešská Čaba, Debrecín, Miškovec, Níreďháza, Solnok a Segedín, na to pre Ľudové noviny odpovedal generálny konzul Emil Kuchár.

– Vaša stránka na sociálnych sieťach prezrádza, že ste v Békešskej Čabe, že pracujete, pohybujete sa po meste. Ako sa cítite?

– Cítime sa izolovaní. Nielen slovenská komunita, ale tí, ktorých oficiálne nazývame „stránkami“, nám trošku chýbajú. Pozitívom je, že obmedzenia utlmili prevádzku na cestách, takže sa ľuďom stalo v uplynulej dobe menej nešťastí.

– Môžem sa opýtať, ako prebieha váš obyčajný pracovný deň?

– Z tohto hľadiska fungujeme normálne, chodíme do úradu. Niektorí kolegovia majú tzv. prácu z domu. My sme malé pracovisko, sme všetci spolu štyria ľudia v jednom dome. Máme tu prirodzenú izoláciu. Samozrejme, stránkové hodiny nie sú, ale, pochopiteľne, keď niekto niečo potrebuje, tak sa dokážeme telefonicky dohodnúť. Pred chvíľkou volala jedna pani, ktorá potrebuje overiť podpisy. Nájdeme termín a spravíme jej to.

– Vaše kontakty so Slovákmi v Békešskej župe, ktoré boli pred pandémiou nesmierne aktívne, veď ste sa pravidelne zúčastňovali ich podujatí, sa počas ostatných mesiacov prerušili?

– Zostávame v kontakte najmä cez sociálne siete. Som nesmierne rád, že sme všetci zdraví, že žijeme. Živo spolu komunikujeme. Čítam aj váš portál, Ľudové noviny. Je to zaujímavé. Chýba však osobný, ľudský kontakt, ale teším sa, až sa zase stretneme. Verím, že nebudeme musieť príliš dlho čakať, aby sa obnovil spolkový život, veď ľudia potrebujú kontakty. Elektronický svet je dobrý, ale potrebujeme sa stretnúť normálne, v príjemných podmienkach, vypiť si kávu alebo, kto si to môže dovoliť, pohár vína, a porozprávať sa, ísť na skúšku súboru, nacvičovať, mať schôdze, to potrebujeme všetci. Myslím si, že tak niekedy v lete sa budeme môcť zas opäť stretať ako bežne pred celosvetovou zdravotnou krízou.

– Ako to vidíte Vy, v pozícii generálneho konzula, kedy budeme môcť cestovať na Slovensko?

– To je ťažko predvídať. Momentálne ani ľudia z Maďarska nemôžu odcestovať na Slovensko, ani zo Slovenska do Maďarska. Je to limitujúce. (Existuje niekoľko výnimiek. Dostali ju tí, ktorí majú skúšky alebo idú na pohreb, respektíve majú rokovanie a v priebehu 24 hodín sa vrátia na Slovensko. Vstup do Maďarska je od 22. mája na túto krátku dobu povolený bez podmienok. – pozn. redakcie) Celé mesiace sme aj my, pracovníci diplomatických služieb mali zákaz cestovať. Osobne nemám dôvod sťažovať si. Potraviny, ba aj všetok tovar, ktorí sme potrebovali, sa tu bez problémov dali kúpiť. Veď obchody, síce v skrátenom režime predaja, ale všetky boli v prevádzke. Veľmi rýchlo sme získali istotu, že netreba podliehať panike. Na Slovensku si ľudia robili zásoby ryže. V Maďarsku múky. Ukázalo sa, že všetko funguje. Ja si kupujem potraviny na celý týždeň. V Maďarsku bolo výhodou, že sa dal nakúpiť aj technický tovar, kým na Slovensku boli otvorené len potraviny, lekárne a drogérie. Aj som mal starosť o svojich doma, či si vedia zaobstarať všetko potrebné.

– Na sociálnej sieti sme sa dozvedeli, že športujete. Čomu sa venujete?

– Pravidelne bicyklujem.

– Tiež ste podľahli čabianskemu zvyku, že keď sa ponáhľate, nasadnete na bicykel, a keď máte čas, odveziete sa autom?

– Tu je všetko blízko. Buďme realisti. Je to tu ľahké, stále idete po rovine. V Bratislave bývam v Devínskej Novej Vsi a tam sú aj nejaké stúpania. Tu je to ľahké, rovnako ako v Štrasburgu. Je to však otázka času a vôle. Okrem toho mám rád optimálnu teplotu, keď je zima, tak jazdiť veľmi nemusím. A musel som si kúpiť novú prilbu, lebo ja vždy jazdím v prilbe a stará sa mi zničila. Nedokážem bez nej bicyklovať. Snáď ako jeden z mála v Békešskej Čabe. Okrem toho cvičím svoju zostavu. Mám doma rôzne pomôcky, naťahovacie gumy, valce, sadu činiek, fitloptu. Teraz sa mnohí známi tréneri prezentujú prostredníctvom elektronických platforiem, predvádzajú svoje cviky. Špičkových športovcov ukazujú v televízii, ako trénujú počas karantény. Snažíme sa aj my doma cvičiť s podobnou ľahkosťou. Len oni to robia čistejšie, krajšie. Ja keď robím cvičenia mnou sledovanej svetoznámej lyžiarky Mikaely Shiffrinovej, funiac na zemi, nepôsobím tak príťažlivo ako ona. Je to tiež rozhodne iné, ako keď cvičí Lucka Medeková. Starý človek sa však musí hýbať.

– Všetci vás poznáme v obleku. Tiež máte rúško so štátnym znakom?

– Necvičím v obleku. Buď v krátkych alebo dlhých teplákoch. Hneď ďalšia otázka bude, či bosí alebo v cvičkách. Niektorí tréneri cvičia v cvičkách, v ponožkách alebo bosí. Ja ako-kedy, podľa nálady. A nepotrebujem štátny znak na rúšku, aby som vedel, že som Slovák. Naše rúška šili v Maďarsku a nosím ich vždy, keď je to potrebné. Na bicykel, napríklad, nie. Jazdím sám.

E. Trenková

Foto: archív, internet

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.