Stredisko pilíšskych Slovákov 12. novembra, po dlhom čase prázdnoty, opäť ožilo. Jeho veľká hala sa zase naplnila veselým slovenským slovom. Pilíšania z okolitých slovenských dedín prišli na valné zhromaždenie Združenia pilíšskych Slovákov, aby sa po dlhých mesiacoch zase stretli a prežili pocit spolupatričnosti.

Čo pre vás znamená byť Pilíšanom? – opýtali sme sa viacerých ešte týždeň pred valným zhromaždením.

– Čo pre mňa znamená byť Pilíšanom? Na túto otázku už dal dávno odpoveď Gregor Papuček: „Pod Pilíšom, tam je môj svet! Tam je môj rod stáročia zasadený. Pod Pilíšom hrúd cudzích niet: tam spí môj ded aj praded – v čiernej zemi, – odpovedal na otázku Ľudovít Papuček, riaditeľ Slovenskej národnostnej základnej školy na Santove.

– Byť Pilíšankou pre mňa znamená pocit, ktorý prežije asi každý Pilíšan na vrchu Pilíša, keď spolu zaspievame našu Pilíšsku hymnu, lebo len Pilíšania môžu vedieť a precítiť, čo znamená žiť „v nebi na zemi” – povedala Róza Glücková z Mlynkov.

Aj valné zhromaždenie prebiehalo v tomto duchu, v duchu spolupatričnosti, s pocitom spoločných koreňov, a pocitom, že všetci prítomní sme členmi veľkej rodiny pilíšskych Slovákov, do ktorej sa teraz aj oficiálne prihlásilo 27 nových členov, medzi nimi aj niekoľko mladých. Už druhýkrát bola odovzdaná cena „Pre Pilíšanov“, ktorú v tomto roku vedenie združenia udelilo Júliusovi Kučerovi in memoriam, ktorý dlhé roky pracoval na tom, aby Slováci v Pilíšskej Čabe si zachovali svoju identitu, aby pilíšski Slováci spolupracovali na zachovaní kultúrneho i náboženského dedičstva svojich predkov. Cenu prevzala jeho manželka Eva Kučerová.

Po oficiálnej časti programu valného zhromaždenia boli prezentované dve publikácie: Pilíšan(ka) a slovensko-maďarská dvojjazyčná rozprávková knižka Ako si Lojzko našiel dom

Pilíšan(ka) je občasník, ktorý združenie plánuje vydávať raz či dvakrát do roka. Cieľom publikácie je informovať Pilíšanov o tom, čo sa deje počas roka v pilíšskych obciach.

Marta Demjénová

Foto: autorka