Človek je – našťastie – nenapraviteľný optimista. Vždy, keď vstupuje do nového roka si myslí, že ten bude lepší, než bol starý a vďaka novoročným predsavzatiam sa stane lepším aj on sám. Posledné tri roky nás však naučili, aby sme boli opatrnejší. Po prvom roku, ktorý bol poznačený pandémiou ochorenia COVID-19 a ktorý nám zmenil život od základov, sme si na prahu roka 2020 mysleli, že nás už nič nemôže prekvapiť. Potom sa ukázalo, že môže.
Prešiel ďalší rok, keď sme boli nútení riadiť svoje životy opatreniami zameranými na spomalenie šírenia vírusu. Určité uvoľnenie priniesol rok 2021, opatrne sme sa začali „prebúdzať“, schádzať sa a deti mohli znovu chodiť do školy. Mysleli sme si, že bude dobre. Prišli však hospodárske ťažkosti, energetická kríza a vojna v susednom štáte. Iste ste si aj vy, vážení čitatelia, mysleli, že niečo také v 21. storočí v Európe nezažijeme. Že sa nevrátia časy, keď vo vojne zomierali ľudia, páchali sa krutosti na civilnom obyvateľstve, rodiny strácali svoje domovy a museli opúšťať svoje rodiská. Žiaľ, mýlili sme sa. Aj na toto sme si museli „zvyknúť“.
Popritom, samozrejme, ako slovenská komunita máme za sebou aj veľa výsledkov. Vďaka štedrej dotačnej vládnej politike sme mohli realizovať mnohé investície, ktoré prispeli k zlepšeniu podmienok činnosti našich škôl a ďalších inštitúcií. Krok za krokom sa modernizujú školské budovy v Budapešti, Békešskej Čabe, Novom Meste pod Šiatrom, Sarvaši a Slovenskom Komlóši. Ale platí to aj pre školy, ktoré sú v prevádzke miestnych slovenských samospráv v Alkári a Níži. Cieľom týchto investícií je, aby sa slovenské národnostné školy aj svojím vybavením stali príťažlivými pre deti a rodičia zapisovali deti do týchto škôl. Ale bohatšími sme sa stali aj vďaka investíciám do oblastných domov, spoločenských priestorov a iných stánkov kultúry po celej krajine. Obnovujeme Zbierku zemplínskych Slovákov v Baňačke, ktorú sme rozšírili o priestory pre stretávanie sa členiek speváckeho zboru, zamestnania muzeálnej pedagogiky a iné programy. Vytvárame výstavné priestory v kúrii rodiny Dessewffyovcov vo Veňarci, kde hodláme zriadiť regionálne výstavné miesto zo zbierok múzeí a archívov v Novohradskej a Hevešskej župe. Opäť sa vrátil do slovenských rúk bývalý slovenský evanjelický kostol na Rákócziho triede v Budapešti. Pracujeme na projekte jeho rekonštrukcie na účely Slovenského kultúrneho strediska, kde budú mať miesto naše inštitúcie – Múzeum, Knižnica a dokumentačné centrum, Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku, Slovenské divadlo Vertigo, redakcia Ľudových novín a kultúrne skupiny, spolky pôsobiace v hlavnom meste. Bude to dôstojný a živý „pomník“ niekdajšej silnej slovenskej komunity v Pešti, ktorý bude vypovedať o minulosti, ale aj súčasnosti Slovákov v hlavnom meste.
Asi netreba byť prorokom, aby sme si uvedomili, že pravdepodobne nasledujú ťažšie časy, keď bude na investície menej peňazí. Ale možno osud chce, aby sme sa trochu pozreli do svojho vnútra a aby sme „zdroje“ a rezervy hľadali – aj – v sebe. V roku 2023 uplynie 30 rokov od prijatia Zákona o právach národných a etnických menšín, ktorý vytvoril právny rámec nášho národnostného života. Odvtedy sme prešli dlhú cestu, máme za sebou veľa úspechov, ale určite sú aj veci, ktoré sa nám nepodarili.
Jednou z oblastí, kde musíme pouvažovať o budúcnosti, je určite slovenské národnostné školstvo, ktoré, zdá sa, nefunguje ako jednotný systém, ktorého články nadväzujú na seba. Zo škôlky, kde sa deti zoznamujú so slovenčinou, by mala viesť priama cesta do základnej školy, kde sa vyučuje slovenčina. Po ukončení prvých štyroch ročníkov by všade malo byť pokračovanie na vyššom stupni, nehovoriac o zápise do slovenských gymnázií, alebo pokračovaní v osvojovaní si jazyka formou doplnkovej výučby, či kurzu slovenčiny. Našou ambíciou je nájsť riešenie tohto problému, už aj v záujme dlhodobého zabezpečenia personálnych a vecných podmienok vyučovania slovenčiny aspoň v jednej škole v každom regióne. Situáciu komplikuje rozdrobenosť systému, fakt, že inštitúcie sú v prevádzke rôznych zriaďovateľov – miestnych samospráv, štátneho prevádzkovateľa a slovenských národnostných samospráv. V nasledujúcom období chceme venovať viac energie riešeniu tejto otázky, hľadaniu nových ciest a foriem. Treba si premyslieť aj to, či je v súčasnej forme životaschopný systém prípravy slovenských pedagógov. Ako je známe, táto činnosť prebieha tradične v štyroch inštitúciách – v Budapešti, Ostrihome, Segedíne a v Sarvaši, pričom všetky zápasia s nedostatkom poslucháčov.
Okrem zabezpečenia a prevádzkovania infraštruktúry pre zachovanie a prezentáciu slovenskej kultúry si musíme položiť aj otázku, či sme urobili všetko v záujme zachovania slovenského jazyka, aby sa nevytratil z našich obcí a miest. Či sa nám podarilo osloviť aj mladšiu generáciu, čo by bolo zárukou toho, aby odchodom starších členov týchto kolektívov nezanikla aj samotná slovenská komunita. Či poznať naše obce a mestá aj podľa toho, že aspoň na verejných budovách uvádzame názvy inštitúcií a verejných priestranstiev aj v slovenskom jazyku. Či prostriedky, ktoré dostávajú slovenské samosprávy, vždy a všade slúžia účelom, na ktoré boli určené. Hľadanie odpovedí na tieto otázky nestojí žiadne peniaze a reagovanie na ne tiež nie je otázkou financií. Pozývam vás, vážení čitatelia na „exkurziu“ do vnútra našej komunity, aby sme ju lepšie poznali a aby sme boli schopní reagovať na problémy, s ktorými zápasí. Som presvedčená o tom, že aj takéto „budovanie“ seba samých prinesie minimálne také výsledky, ako investície do „kameňa“. Na to však, aby sme sa mohli pustiť do tejto práce, musíme byť všetci zdraví, čo vám zo srdca prajem do roku 2023!
Alžbeta Hollerová Račková
predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku
Foto: archív