Najvyššie štátne uznanie dostala tanečná a spevácka skupina Veľká Bukovinka, ktorá v tomto roku oslavuje 70. výročie svojho založenia. Na slávnostnom odovzdávaní cien sa zúčastnila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková a oceneným zagratuloval aj referent pre národnostné školstvo Ministerstva vnútra Štefan Kraslán.

Za répašhuťanský súbor prevzala ocenenie jeho vedúca Csilla Petőfiová Szívósová, ale podujatia sa zúčastnila aj vedúca speváckeho súboru Judita Molnárová Mátraiová, ktoré poskytli rozhovor pre náš týždenník. Prečítať si ho môžete nižšie.

„Národnosti v Maďarsku sú nositeľmi hodnôt, ktoré len ony môžu dať materskému národu, maďarskému národu a v konečnom dôsledku celému ľudstvu,“ povedal 14. decembra v Budapešti podpredseda vlády a minister zodpovedný za národnostnú a cirkevnú politiku a cirkevnú diplomaciu na odovzdávaní národnostných cien. Zsolt Semjén v príhovore na slávnostnom podujatí pri príležitosti Dňa národností zdôraznil, že v dejinách ľudstva vždy existovalo nejaké viditeľné znamenie – napríklad literárny vavrínový veniec, olympijská medaila, vojenský kríž –, ktorým sa oceňovali mimoriadne zásluhy a úspechy. Je to potvrdenie toho, že úspechy človeka sú pre ostatných dôležité. Medaila alebo vyznamenanie je najdôležitejšie pre spoločenstvo, ktorého je ocenený členom, pretože potvrdzuje, že má zmysel patriť k tomuto spoločenstvu, pretože jeho členovia sú schopní mimoriadnych činov. Dodal však, že pre Maďarsko je dôležité aj to, aby jeho občania dosahovali výsledky, „na ktoré budeme všetci hrdí”. Táto cena je teda potvrdením pre komunitu danej národnosti a potvrdením pre celú maďarskú spoločnosť, dodal Zsolt Semjén. „Ak by 13 národností žijúcich v Maďarsku zmizlo z histórie, nikto by už nikdy nedokázal zachovať toto bohatstvo hodnôt. To je zodpovednosť a poslanie, ktoré si maďarský štát váži a uznáva. Toto národnostné vyznamenanie je toho rukolapným dôkazom,” povedal politik.

Uznanie dostanú každý rok jednotlivci a organizácie, ktorí vykonávajú príkladnú činnosť v záujme národností v Maďarsku v oblasti národnostného verejného života, školstva, kultúry, v náboženskom živote, vede, médiách, v oblasti hospodárskej činnosti. Tento rok bolo vyznamenaných jedenásť osôb a tri organizácie. Medzi ocenenými boli okrem iných Rizojanis Kostas, ktorý sa ako starosta obce Beloiannis dve desaťročia zasadzoval o zachovanie architektonických, náboženských a kultúrnych hodnôt gréckej národnosti, János Valčev Ivanov, predseda bulharskej národnostnej samosprávy v Miškovci, a Eva Gernerová, šéfredaktorka redakcie MTVA pre národnosti a zahraničie; Nadácia Same Wavelength, Srbský tradičný kultúrny spolok Opanke, Slovenská národnostná tanečná skupina a spevácky zbor Veľká Bukovinka a Petro-Demian Haboriy za poskytovanie duchovnej podpory ukrajinským veriacim v Maďarsku.

Ocenenia v mene predsedu vlády Viktora Orbána odovzdal Zsolt Semjén spolu s Miklósom Soltészom, štátnym tajomník Úradu predsedu vlády zodpovedný za cirkevné a národnostné vzťahy.

OSN prijala 18. decembra 1992 Deklaráciu o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám. Bol to prvý komplexný medzinárodný dokument, ktorý od štátov vyžadoval, aby chránili existenciu a identitu menšín, zabezpečili ich právo na vlastnú kultúru, vieru a jazyk, aby sa významne podieľali na rozhodovacom procese o záležitostiach, ktoré sa ich týkajú, a aby udržiavali voľné cezhraničné kontakty.

Maďarská vláda 21. septembra 1995 rozhodla, že 18. december bude Dňom menšín, a v tento deň bola zriadená Cena pre menšiny; v roku 2012 parlament vyhlásil tento deň za Deň národností a cenu udeľovanú pri tejto príležitosti za Cenu za národnosti.

U nás každý tancoval alebo tancuje

Vedúca Veľkej Bukovinky Csilla Petőfiová Szívósová a vedúca speváckeho súboru Judita Molnárová Mátraiová po prevzatí vyznamenania Za národnosti poskytli pre náš týždenník rozhovor.

– Čo znamená toto vyznamenanie pre súbor a dedinu?

Csilla Petőfiová Szívósová: – Veľa. Je to veľká vec, že taká malá osada ako Répášska Huta dostala toto vyznamenanie. Myslím si však, že sme si to zaslúžili. Prednedávnom sme oslávili 70. výročie založenia súboru a korunou tohto jubilea je toto uznanie.

Judita Molnárová Mátraiová: – Za spevácky súbor môžem povedať to isté. Ani neviem, či sa im už voľakedy ušlo takéhoto uznania. Každý poctivo priloží ruku k dielu. Majú radi túto komunitu, radi sa zúčastňujú na programoch, vystúpeniach. Často sa už opierajú o palicu, ale predsa s radosťou roznášajú dobrý chýr našej dediny. Som si istá, že je to aj pre nich veľká radosť.

– Ako oslávite doma vyznamenanie?

J.M.M.: – Práve na dnes sme naplánovali slávnostnú večeru, ale žiaľ, jedna členka speváckeho súboru nás nedávno navždy opustila, preto aj oslavy odložíme.

Cs.P.SZ.: – Jubileum sme oslávili vo veľkom počte, toto vyznamenanie však iba v úzkom kruhu. Čoskoro usporiadame pre členov súboru slávnostnú večeru.

– Ako mohol súbor existovať neuveriteľných 70 rokov?

J.M.M.: – Vždy bola osoba, ktorej na ňom záležalo.

Cs.P.SZ.: – Robíme to s celým srdcom. Toto je môj život, ja som sa vlastne do toho narodila, veď prvým vedúcim bol môj otec, ktorý viedol súbor 30 rokov. Ja som vo Veľkej Bukovinke už 43 rokov, na začiatku sme ju viedli spolu s otcom, potom chodil už iba radiť a napokon som súbor prevzala celkom. Avšak bez svojej rodiny by som to nemohla robiť. Moja dcéra u nás tancovala do svojich 30 rokov a stále mi bola nápomocná. Veľa mi pomáhal aj manžel, hlavne pri ozvučení, zabezpečení rekvizít. Dlho sme aj spolu tancovali. Robím to, čo mám rada, nie pre vyznamenanie, ale pre svoje potešenie. Pod „mojimi rukami“ vyrástlo 4-5 generácií tanečníkov a sú môjmu srdcu veľmi blízki. Nie je nás veľa, maximálne 6-8 párov. Aj na súčasných som veľmi hrdá, lebo bez problémov vedia predviesť dvojhodinový program.

J.M.M.: – Speváci sú na tom podobne. Mohla by som povedať, že aj oni vyrastali pod krídlami Csilly a riadia sa jej pokynmi. Vďačíme jej za veľa.

Cs.P.SZ.: – Ja si myslím, že v súčasnosti prežíva aj spevácky zbor akýsi rozkvet. Má veľa vystúpení. Pekne sme ich obliekli. Objavili sme, čo nosili ženy dávnejšie a na základe tých motívov sme pripravili nové kostýmy. Kedysi ešte môj otec pozbieral tradície, ktoré sme teraz oprášili a dali do repertoáru.

– V tomto súbore sú vlastne rodiny.

Cs.P.SZ.: – V Répášskej Hute tancovali, alebo tancujú skoro všetci. V škole tiež učíme ľudový tanec, siedmaci a ôsmaci sa už môžu pridať do tanečného súboru. Potom, keď si založia rodiny nastane menší útlm, ale neskoršie sa vrátia do speváckeho súboru.

(mti-ef)

Foto: Eva Fábiánová

Na jubilejných oslavách sme boli aj my, prečítajte si našu reportáž: http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-kultura/31722-70-ro-na-ve-ka-bukovinka